Toto je pečivko, ktoré prežíva svoj internetový boom ..a piekla som ho už v roku 2024 a trpezlivo čakali vo foťáku.
Čo si čo budeme…tie parôžky vyzerajú skôr ako jabloň v zime……… Nevedela som robiť kornútok, to čo mi vychádzalo z rúk, bol neuveriteľný bordel. Ach mamička moja, ešte si ma veľa vecí nenaučila. Mimochodom stále ho neviem urobiť a začala som si radšej kupovať maličké sáčky na krém. A parôžky sú preto také rozvrkočené, lebo som od zúfalstva namáčala do čokolády špáradlo (!) a pokúšala sa o aký taký tvar. A teraz moja osobná skúsenosť. Držala som sa, ako inak, pôvodného receptu. Tá Lotus nátierka je na moju chuť príliš hutná a sladká. Keby som ich išla robiť ešte raz, tak by som tú nátierku zjemnila niečím…buď Mascarpone, alebo Philadelphiou, alebo neochutenou Bánoveckou nátierkou. Pri rozpise surovín budem uvádzať všetko ako som robila, podľa pôvodného receptu a potom uverejním môj tip na odľahčenie krému a môj tip na korenisté prísady do cesta.
Na približne 20 až 23 kusov sobíkov budeme potrebovať
Okrúhlu formičku 6,5 cm + okrúhlu formičku 3,5 cm
Cesto
300 g hladkej múky 125 g práškového cukru 150 g povoleného masla 1 vajce veľkosti M 1 čajová lyžička kakaa polovica čajovej lyžičky korenia Spekulatiusgewürz 1až 2 čajové lyžičky vody podľa potreby ——————————————————– v prípade , že nemáte korenie Spekulatius štvrť lyžičky mletej škorice na plnší špic čajovej lyžičky mletého zázvoru medzi prsty mleté klinčeky medzi prsty mletý kardamóm medzi prsty muškátový oriešok
Náplň
150 g Lotus Biscoff nátierky
————————————————– nemám vyskúšané, ale pre budúcnosť + 100 g Philadelphia Original alebo 80 g neochutená Bánovecká nátierka
Na zdobenie
1 polievková lyžica práškový cukor 30 g horkej čokolády na parôžky Cukrové očká Červené cukrové alebo čokoládové guľôčky na nošteky (ja som ich šúľala z červenej marcipánovej hmoty)
Postup
– Pripravíme si cesto a upečieme kolieska
Do misy preosejeme odvážené suroviny …hladkú múku, práškový cukor a kakao. Pridáme korenie Spekulatiusgewürz, vajce a povolené maslo, nakrájané na kocky. Všetky suroviny spracujeme na hladké, kompaktné cesto. Ak by bolo príliš suché a drobivé, pridáme jednu až dve čajové lyžičky studenej vody. Miesime len nevyhnutne potrebný čas, aby bolo cesto hladké. Cesto sploštíme, zabalíme do potravinovej fólie a odložíme na jednu až dve hodiny do chladničky.
Zachladnuté cesto, ak je príliš tuhé, necháme trochu povoliť. Rozvaľkáme na hrúbku cca 3 mm. Väčšou formičkou vykrajujeme kolieska aby bol párny počet (budeme ich zlepovať). Menšou formičkou do polovice koliesok vykrojíme otvor, ale mimo stred, na tú širšiu časť kolieska budeme kresliť parôžky. Kolieska preložíme na plechy, vystlaté papierom na pečenie. Rúra musí byť predhriata na 180 stupňov. Pečieme približne 10 minút, viac asi ani nie, ale strážte si to podľa svojej rúry. Kolieska necháme dokonale vychladnúť.
– Príprava krému
Ako som písala, ja som použila čistú Lotus nátierku. Nechala som ju od rána na linke a bola povolená. Ak budem ešte pre detičky robiť tento druh , tak skúsim postupovať takto Lotus nátierku nechám povoliť pri izbovej teplote Philadelphiu alebo Bánoveckú nechám tiež trochu povoliť, aby nebola studená. Do Lotusu vmiešam jednu lyžicu syra a rozmiešam do hladka. Postupne pridám zvyšok a jemne budem miešať kým sa nespoja. A vložila ešte na polhodinu do chladničky. Ako píšem bol by to experiment, ale na milión percent experiment hodný vyskúšania.
– Plnenie a zdobenie
Plné kolieska potrieme krémom.
Kolieska s otvorom posypeme práškovým cukrom…nie do úplného biela, ale len taký poprašok. Sú to soby v zime a nie ľadové medvede. 🙂 Zlepíme ich dokopy.
Cukrové očká určite kúpite aj na Slovensku. Škoda Tesca, tam bezpečne mali aj Lotus nátierku, aj cukrové očká aj hocičo. Neviem ako budú zásobovať, keď už odchádzajú z nášho trhu. Ale tak nejako som presvedčená, že v Kauflande ich budú mať tiež. A keď nie…v slovenských e-shopoch ich majú plno. Stačí do vyhľadávača napísať cukrové očká a ukáže Vám kde všade ich majú. Skúste si kúpiť aj cukrový posyp, kde majú také červené guľky, ako nos. Ja som mala modelovaciu hmotu na torty, tak som ich robila z tej. Nuž a urobíte sobíkom tváričku….pinzetou Vám to pôjde od ruky.
No a teraz kucapaca…..parôžky. Roztopte si čokoládu nad parou, alebo v mikrovlnke a veľa šťastia, ja som si pri nich dohrýzla do jazyka. Odložíme bezpečne do chladu. Ak použijete čistú Lotus nátierku, vydržia dlho. Ak nátierku premiešate so syrom, tak odporúčam spotrebovať do 5 dní.
Priatelia…tak som tu. A ako som tu nebola, tak mi príšerne klesla návštevnosť. Tak mi treba. O blog sa treba starať, ísť s dobou, modernizovať. A aha kde som ja. Blog sa mi kedysi pred viac ako rokom popsul. Čojaviem čo sa s ním stalo. A tak vravím Dobrému Manželovi, že nech mi to dá do poriadku. Vidíte ako? Vidíte tie kategórie? Vraj on nevie ako to má opraviť. Tak ja viem, že príštipkár by mal asi problém vyrobiť Louboutinky. A keby prišla taká Melanie Trump, že jej tlačí klinec z podpätku do päty, tak by jej ho asi vedel zatĺcť. Mne tak zatĺkol klinec naspäť do podpätku ujčok v Dolnej Ulici. Vyzeralo to hrozne, ale kým som ten podpätok nevylomila nadobro, tak som chodila ako vo vatičke. Ale DM nie je príštipkár do kelu. On je inžinier u Louboutina, ktorý vymýšľa , ako sa postarať o to, aby tá hlavička z klinca neprepichla Melanii pätu…v žiadnom prípade, za žiadnu cenu, za akýchkoľvek podmienok a pri akejkoľvek klenbe a výške. Bože…návštevník, čo ma číta prvýkrát…ak ešte taký bude, dúfam, že si pochopil, že to píšem všetko obrazne . Pre istotu napíšem, DM je programátorský špecialista. A vlastná rodina a kamarátky nevaria podľa mňa, lebo sa im môj blog zle zobrazuje v telefóne. Nedá sa im v ňom hľadať, nevidia kategórie. Nevedia ten blog v telefóne obsluhovať. Evka Dingová, mi napíše na vocap ako robím tú fašírku, lebo nevidí recept. Kto už teraz varí tak, že si zapne veľký počítač, alebo notebook. Všetci len cez telefón. V obchode si nájde mladá pani recept, otvorí ho, pozrie ho čo bude potrebovať, a podľa telefónu nakúpi. Vraj je to na mojom blogu v telefóne otrasné. A keď som uprostred leta videla tú klesajúcu tendenciu, tak som sa radila s gepetom (chatgpt), čo mám robiť. A vraj mám prejsť na Instagram. Bože. Ja mám instagramový účet, nieže nie. Ale kopu strašlivých prekážok mi prišlo do cesty a gepeto nástojil a nástojil a hádajte čo. Zablokovala som si ten účet. Neviem ako. Viem. Ja, naopak od mladej generácie, neviem obsluhovať sociálne siete cez telefón. Kým som ešte bola aktívne na FB, tak jedine cez veľký počítač. Cez telefón som nikdy, nikdy na fb nevkročila. Alebo email…bože. Včera som sa pýtala DM, či neprišiel ešte email, ktorý sme ako rodina očakávali. A on sedel pri pc hral nejakú hru a povedal mi, že nevie, lebo nemá pri sebe mobil. Ako puk som na neho hľadela, že či mu šibe. A priniesla som mu telefón, on urobil dva štuky a zjavila sa mu tam stránka, kde bolo napísané….Neprečítaná pošta. Ja keď som ležala v nemocnici a potrebovala som jeden výsledok z ambulancie, volala som sestričke a ona mi povedala, že mi ho okamžite posiela na email. No ja som ho nenašla v záplave toho klikania. Lekár musel zavolať do tej ambulancie, kde mu lekárka prečítala výsledky. Taká som ja. Ale hrať sa na mobile viem…to ovládam perfektne. Nech to šľak trafí. Ale ja nie som blbá. Ja viem, že toto je len zástupný problém. Problém je v tom, že nepridávam recepty. Viete, ono je to zložité v tom, že ja pol roka nie som pri počítači a som v kuchyni, ktorá nie je moja a varím pre ľudí, čo hocičo nezjedia. Varíme stále dookola to isté, keď nie je „to isté“, tak by som musela uvariť na dvakrát, lebo v tom „novom“, sú paradajky, alebo indické korenie, alebo veľa zeleniny …skrátka hocičo. A som už stará. Je to hrozné, ale keď niečo varím, tak musím mať kľud, priestor. Už nie som multižena, čo robí niekoľko vecí naraz, a je mi ľúto, že sa mi to tak pokazilo. Ale 40 rokov som bola sama v svojej kuchyni a to sa na mne podpísalo, takýmto spôsobom. Takže keby som chcela skúšať nové veci, trebárs zákusky, alebo hocičo sladké, tak zase som potrebovala samotu . A tú som nemala. Tak blog dopadol tak ako dopadol. A aj keď som nové niečo uvarila, tak som to poctivo aj nafotila, ale nevložila, lebo aj na to potrebujem kľud a samotu. Viete koľko ja mám fotiek, ku ktorým nemám recept? Strašne veľa. Keď som bola v lete na nejaké dni v mojej kuchyni, tak som aj uvarila….ale vkladať recepty napríklad na jarné chlebíčky v novembri?????? Tak som čakala, kým príde čas a čakám doteraz. Teraz všade na internete na mňa vylieza napríklad recept, na tieto kolieska. A ja si vravím…veď toto som ja piekla. Hľadám medzi fotkami ……a naozaj!!!!!!! Piekla som to v decembri 2024. Dokonca som si vložila medzi koncepty rozmery formičky a ako dlho som to piekla. Aj odkaz na ten recept som si vložila….nefungoval síce, ale nejako som si poradila a rozbehala to. A som si aj spomenula na situáciu keď som ich piekla. Piekla som ich so sobíkmi, ktoré tiež vložím. Piekla som ich určíte z dvojitej dávky, pretože som ich piekla Cabanovcom na vianočnú chatu a tam ich bolo ako hadov. A vraj boli veľmi veľmi dobré a aj zmizli ako prvé. No vkladať ich po dvoch rokoch…nebudem za novátorskú hviezdu, pretože sa kolieska prehnali internetom ako povodeň a robí ich už asi veľa gazdiniek. Pôvodne sa volali Kolieska z Čierneho lesa. Alebo tak nejako. Viete, teraz je to tak, že všetko kde je višňový džem a biely krém, tak si to automaticky autorka nazve „Čierny les“ . Je to priamočiare a každý vie čo si pod tým predstaviť, ale ja som tak nejako proti tomu. To ma asi mamička (božtek do nebíčka) takto naučila. Ona nezniesla, keď niekto prišiel a povedal, že chce punčové rezy, ale miesto ružovej polevy čokoládu a nech je tam cítiť aj marhuľe…to ju až nadhodilo. Veď to sú Ruské rezy, až sa zajakala, keď mi to vravela. A tak miesto Kolieska z Čierneho lesa máme krehké kolieska s bielym čokoládovým krémom a višňovým džemom.
Na približne 20 kusov hotových koláčikov budeme potrebovať
Kakaové cesto
340 g hladkej múky 200 g zmäknutého masla 100 g kryštálového cukru 1 balíček vanilkového cukru 1 vajce 1 polievkovú lyžicu kakaa
Krém
200 g bielej čokolády 100 ml smotany na šľahanie viac ako 30 percentnú
Višňová náplň
300 g višňového džemu alebo želé
Čokoládová poleva a zdobenie
100 g horkej alebo mliečnej čokolády
Farebné cukrové ozdoby podľa potreby
Na vykrajovanie
Okrúhla formička s priemerom 5 cm
Okrúhla formička s priemerom 2,5 cm
Postup
– Večer pred pečením si pripravíme základ na biely krém
Bielu čokoládu nalámeme na malé kúsky a vložíme do misky. Smotanu zohrejeme v malom hrnci až do varu. Horúcu smotanu nalejeme na čokoládu, necháme približne minútu postáť a potom miešame, kým nevznikne hladká čokoládová ganáž. Povrch prikryjeme potravinovou fóliou tak, aby sa priamo dotýkala hmoty. Odložíme do druhého dňa. Takto….môžeme ju urobiť aj tak, že nebude stáť v chladničke celú noc, ale tak, aby bola totálne a jednoznačne studená a stuhnutejšia. Nemôže byť ani vlažná, ani letná, ani príjemná , musí byť studená.
– Urobíme si kakaové cesto
Musíme si uvedomiť, že toto nie je klasické linecké cesto a preto píšem povolené maslo. Do lineckého ide fakt maslo studené a to robím normálne v robote, aby čo najmenej prišlo do styku s rukami . Pri tomto je to trochu jednoduchšie. Do misy vsypeme odvážené suroviny a to hladkú múku, povolené maslo, cukor, vanilkový cukor, vajce a kakao. Maslo som nakrájala na kocky a išlo to raz dva. Všetky suroviny spracujeme na hladké, jednotné cesto. Nemiesime ho zbytočne dlho a len nevyhnutne potrebný čas. Hotové cesto zabalíme do potravinovej fólie a uložíme na 30–60 minút do chladničky.
– Ideme piecť kolieska
Rúru predhrejeme na 180 stupňov. Plechy vyložíme papierom na pečenie. Vychladené cesto rozvaľkáme na jemne pomúčenej pracovnej ploche na hrúbku približne 3–4 mm. Ak je cesto príliš tvrdé a nedá sa vaľkať, nechajte ho povoliť na linke. Okrúhlou formičkou s priemerom 5 cm vykrajujeme kolieska. Do polovice z nich vykrojíme menšou formičkou s priemerom 2,5 cm otvor uprostred. Vykrajujeme páry plné + vykrojené.
Kolieska rozložíme na pripravené plechy a pečieme približne 10 až 12 minút. Ja som mala napísanú poznámku , že som piekla 11 minút. Strážte si to podľa svojej rúry.
Kolieska po upečení majú byť pevné, ale na dotyk budú akokeby mäkké. Ak dodržíte teplotu rúry a čas, je to tak v poriadku. Po vychladnutí spevnejú. Ja keď som ešte len začínala s takýmto cestom, tak som na začiatok upiekla vždy tak dve kolieska a nechala úplne vychladnúť, aby som si bola úplne istá. Ak máte svoje pochybnosti, tak si to skúste takto. Myslím, ale že sa Vám to podarí aj bez tejto pomôcky.
– Roztopíme čokoládu na polevu
Do tejto polevy tuk nepridávame. Tuk čokoládu trošku zriedi a používa sa hlavne na veľké plochy , keď treba zákusok krájať. Tuk okrem toho že tú čokoládu nariedi, tak je aj mäkšia a lepšie sa krája. Ak máte čokoládu už z predošlého pečenia a je nariedená tukom nič sa nedeje, hlavne nech dobre kryje. Čokoládu nalámeme do žiaruvzdornej nádoby a dáme ju roztopiť nad paru.
Odporučujem nechať roztopenú čoko v teplom, vodnom kúpeli, aby Vám netuhla.
Kolieska s otvorom namáčame do roztopenej čokolády a kladieme na papier. Hneď som ich posypala vianočnou posýpkou. Keby som nemala, tak by som použila niečo iné, napríklad čoko ryžu, ale ak nechcete, tak nič. Kolieska s polevou a posýpkou nechytáme, neposúvame, nehýbeme a necháme ich absolútne vychladnúť.
– Urobíme si krém z bielej čokolády
Studenú ganáž šľaháme na stredných obrátkach do nadýchaného a dostatočne pevného krému. Majte na pamäti, že je tam šľahačka a ak šľaháte dlho, môže sa prešľahať. Vôbec neviem ako by som to zachránila, keby sa mi to stalo. Mala som skôr problém, keď som použila len 30 percentnú sladkú smotanu, šľahala som strašne dlho a nie a nie vyšľahať. Odvtedy už takú vôbec nepoužívam. Sú frajerky, ktoré to vyšľahajú aj z takej, ale ja nie som dobrá cukrárka a tak to neriskujem.
Hotový krém preložíme do sáčku na striekanie, s hviezdičkovou trubičkou. Všetko musí byť studené a pevné. Na plné kolieska striekame krém s otvorom uprostred.
Na krém zatlačíme kolieska so stredom. Višňový džem mierne zahrejeme a prepasírujeme. Ja som toto asi nerobila, a rovno malou lyžičkou po kúsočkoch vložila do tej voľnej jamky v strede. Ale vážne nie som si istá a keďže som si nie istá, tak radšej zahrejte, prepasírujte a lyžičkou vkladajte. Alebo si kúpte maličký sáčok na krémy…majú aj také malé a použite ten. Všetko nechajte zachladnúť. Odporúčaná trvanlivosť sú 3 dni. Tie kolieska môžete upiecť dopredu a nechať v mrazničke. A to je všetko.
Čo si čo budeme…jesť lesné maliny sa dá za predpokladu, že máte bohatú zásobu medzizubných kefiek, zubných nití, špáradiel. Alebo mať chrup vyliaty ako z jedného porcelánu, alebo ich mať riedke ako medveď. To je jedna katastrofa tie ich zrniečka. Tento rok je ich okolo Okrouhlíku plno a teta Pavla to objavila. Kým sa naplno rozbehne hubovačka, na ktorú chodí zatiaľ len tak cvične – ale nebojte sa, už máme za sebou niekoľko litrov kulajdy, wurstgulášu, tanierov syrovinkových škvariek a zavarených pohárikov kuriatok (lišiek), tak sa vrhla na maliny. Usúdila, že predsa len už malinového lekváru je dosť, vzhľadom na to, že to vlastne len rozdáva a pre jej potrebu by stačili 4 poháriky, ale keď som včera len tak spomenula, že by som možno upiekla nejaký malinový koláč, tak okamžite bola opásaná popruhom na ktorom jej visí dvojlitrová kandlička. Kým som s Dobrou Svokrou vypila kávu, rozhovorili veci potrebné a vypili jeden drink, bola naspäť. S plnou…..no, nie celkom, ale vyše litra tam bolo. Presypala som ich a prvýkrát tie maliny aj ochutnala. Bože. Tie boli absolútne úžasné. Keď sme zjedli dobrý tanier, povyťahovali sme si všetky zrniečka a DT Pavla použila dokonca zubnú sprchu, tak som začala premýšľať, akýže koláč zvrtnem. Mala som v pláne niečo s krémom, aby aspoň pocitovo eliminoval , to čo nám ostane po malinách v chrupe. Ježiš, to bolo, akokeby som im chcela upiecť sedemposchodovú svadobnú tortu s prísadou cyankáli, toľko poznámok mali. Bude piškót…úplne jednoduchý piškót a nič iné. Najhlasnejšie kričal Dobrý Manžel, čo ma celkom prekvapilo, pretože on má krémové rád. Ale potom som si spomenula ako mu predvčerom priniesla Jeho Dobrá Maminka chatársky Ovocný liaty koláč a ona hádam ešte ani nenasadla na bicykel a vyšla z dvora a on ho vymietol, že som ho nestihla ani preložiť na tanier. A bolo to jasné
Takže som urobila ten najjednoduchší piškótový koláč s malinami a vyšiel na jednotku a zjedol sa plesnutím ruky. DT Pavle som uchovala pár kúskov, kým pokosí záhradu, inak by ho DM zjedol úplne celý. A ako vďaku, že na tie maliny utekala, som ten piškót urobila bez prášku do pečiva, ktorý jej robí zle na žalúdok.
Suroviny
Na plech, alebo pekáč s rozmerom cca 30 x 20 cm budeme potrebovať
5 vajec (izbová teplota) 160 g kryštálového cukru 1 vanilkový cukor, alebo čajová lyžička pasty Dr.Oetker 150 g hladkej múky 3 zarovnané polievkové lyžice Solamylu štipka soli kôra z 1 bio citróna 3 necelé polievkové lyžice rozpusteného masla 680–700 g čerstvých malín
maslo na vymazanie formy strúhaný kokos, alebo polohrubá múka na vysypanie formy
na polevu
3 polievkové lyžice práškový cukor citrónová šťava po kvapkách
Postup
– Zapneme rúru spodný a vrchný ohrev na 180 stupňov.
– Formu vymažeme a vysypeme.
– Roztopíme maslo.
– Múku prevzdušníme a zmiešame s kuchynským škrobom.
– Na malej slzičke nastrúhame žltú kôru z citróna .
– Z vajíčok oddelíme žĺtky od bielkov. Taká moja súkromná rada. Ja dávam bielky vždy do menšej misy a žĺtky do väčšej.
– Do bielkov pridáme štipku soli a začneme ich šľahať ako prvé. Keď sa napenia, tak pridáme dve polievkové lyžice z odváženého cukru a došľaháme na pevný sneh. Začínam vždy bielkami, pretože nemusím potom umývať metličky. Keby som začala šľahať najprv žĺtky, tak by som ich musela pred ponorením do bielkov, dôkladne umyť v horúcej vode. Inak by sme bielky v nijakom prípade nevyšľahali.
– Našľaháme do penista žĺtky a pridáme cukor, ktorý ostal pro odobratí a vanilkový cukor, ak nepoužívate pastu. Šľaháme kým nemáme hustú masu, ktorá výrazne naberie na objeme a zbledne (cca 6 – 8 minút). Šľaháme na menších obrátkach a nijako to nezanedbávajme, pretože nepoužívame prášok do pečiva a chceme aby koláč nebol ubitý.
– Do žĺtkov zašľaháme citrónovú kôru, už len vlažné tekuté maslo a ak používate pastu, miesto vanilkového cukru, tak aj tú.
– Do žĺtkov už len stierkou a veľmi ľahkou rukou, po častiach, zapracujeme múku so škrobom a striedavo so snehom.
– Hmotu preložíme do pripravenej formy.
– Maliny, ja som ich mala tak 680 až 700 g…..jednu polovicu pohádžeme po povrchu a trošku zatlačíme dlaňou do hmoty, len zľahka.
A druhú polovicu už normálne po celom povrchu.
Ak ste správne šľahali buďte bez obáv, cesto maliny udrží. Bavíme sa výhradne o čerstvých malinách. Ak chcete napríklad mrazené, tak použite tak cca 500 až 550 g. Množstvo som si tipla, ale tak si myslím, žeby to malo stačiť. Maliny nerozmrazujte. Rozložte ich v jednej vrstve na cesto s malými medzerami medzi jednotlivými plodmi a ihneď vložte do vyhriatej rúry. Priznám sa, že som mala obavy z tej vrstvy malín, či sa cesto prebojuje trochu napovrch a objíme ovocie. Tak som starostlivo sledovala pečenie, ako už dlho nie. Ale po nejakých 20 minútach som si vydýchla.
Pečieme 35 minút. Kontrolujte si to podľa svojej rúry. Ja som usúdila, že to budem piecť dlhšie..asi 42 minút. Kontrola prebehne klasicky dreveným špáradlom, alebo špajdľou. Strčte ju do koláča tam kde je cesto bez ovocia. Ak vyjde čistá, alebo len s maličkou, sem tam, omrvinkou, tak je hotovo.
Koláč musí bezpodmienečne chladnúť aspoň hodinu. Po tejto dobe som pozerala na tri ošúpané citróny, ktoré sa krčili v chladničke po predošlých pečeniach a všetky tri som odšťavila a šťavu preliala do malej uzatvoriteľnej fľaštičky a odložila do chladničky na ďalšie používanie. Po skúsenostiach, že som párkrát vyhodila buď úplne stvrdnutý, alebo splesnivelý, alebo inak poškodený ošúpaný citrón, som nechápala, že som to nerobila skôr. Na starosť už človek nie je taký umný, ako by som si predstavovala. A keď už som odšťavovala, tak som si pomyslela, že ten koláč nepocukrujem, ale urobím cikcaky z citrónovej glazúry. Urobte čo budete chcieť, ak pôjdete do tej glazúry, tak do troch polievkových lyžíc práškového cukru pridajte necelú lyžičku tej šťavy a ak Vám bude stále husté, tak už len po kvapôčkach. Konzistencia má byť hustá ako hustý med, z lyžičky nesteká, ale len tak sa ťahá a odpadne. Ak viete tak si urobte kornút z papiera s milimetrovým otvorom a do toho polevu preložte. Ja neviem a tak som si ju dala do sáčku mikroténového a odstrihla maličký, maličký otvor v rožteku. Čiary robíme šikmo. Ja som urobila predsa len riedku tú polevu. predstavovala som si, že tie čiary budú ohraničené a držať tvar….no figu.
Koláč lezie do zubov, nieže nie, ak by ste robili z domácich malín, tak by to bolo iné. Ale tú vôňu a chuť majú len lesné a tak sa im odpustí úplne všetko.
Tento recept som našla pod názvom Pozole rojo. A pod tým nemecký preklad ako Roter Mastopf. Pozole je starý aztécky pokrm, ktorý sa varí v celom Mexiku a varil sa ešte pred Kolumbusom. Toto je len jeho nemecká verzia, ktorá dosť pripomína chilli con carne, ale len na pohľad. Pozole ako som písala je mexické jedlo a predstavte si to, že chilli con carne je americké jedlo z Texasu. V tom mexickom pozole je veľa kukurice, ale určite nie takej, akú dosť u nás v Európe v plechovkách. A fazuľa takmer určite nie. Mäso je v ňom len ako prídavok a vlastne celý tento môj pokrm sa tvári ako mexické, ale pritom je to len predstava, ktorú v Európe máme o mexickom jedle. Pozole, teda aj keď Vám evokuje slovo „fazuľa“, tak skutočne s tým nemá nič spoločné, v Mexiku sa do toho jedla fazuľa nepridáva. Preto som sa ani neodvážila tento guláš nazvať pozole, , hoci práve ako pozole si ho môžete objednať aj s fazuľou, tuto u nás na rohu v mexickej reštaurácii, ktorá kedysi bola naozaj mexická. Viedol ju Rafael, ktorý bol a aj vyzeral ako Mexičan a občas sa s hosťami aj opil….napríklad s Mojim Dobrým Manželom. A ako veľkú česť ponúkol Môjho DM aby vypil červíka na dne fľaše ich mexickej pálenky. Vôbec neviem, či ho DM skutočne aj vypil, ale hádam, že ani nie, lebo mal čo robiť s tými jumbo koktailmi, ktoré do seba lial ako vodu so sirupom a ako smrteľný úder mu dalo jahodové daiquiri. A Rafael mal pravú mexickú čašníčku, ktorá bola prenádherná a obsluhovala v mexickom kroji a s kvetovanou partou a stuhami v čiernych vlasoch a vyzerala ako krásna Frida Kahlo s pretrhaným obočím. Frida odišla vraj do Viedne a milá mexická išla od deviatich k piatim, hoci je stále vedená ako mexický pub. Dosť na tom….uvarila som fajný červený mexický guláš na tému „pozole“ Nech sa páči.
Na 4 porcie budeme potrebovať
1 kilogram bravčového mäsa (plece alebo krkovička) 3 stredné cibule 3 strúčiky cesnaku Veľký orech bravčová masť 1 polievková lyžica paradajkového pretlaku liter vývaru , môže byť aj kocky 1 veľká konzerva paradajok (800 gramov) 1 konzerva kukurice 1 konzerva fazule 1 čajová lyžička soli čerstvo mleté čierne korenie ½ čajovej lyžičky cukru 1 polievková lyžica oregano 1 plytká polievková lyžica rímska rasca kumin 1 plytká lyžica údená paprika 1 až 2 chilli papričky ½ zväzku reďkoviek 3 jarné cibuľky 1 zväzok koriandra 2 limetky
Postup
Cibuľu a cesnak očistíme a nasekáme na jemno. Chilli nakrúžkujeme, ak chcete môžete najprv odstrániť semienka. Mäso nakrájame na kocky. V hrnci rozohrejeme masť a mäso v dávkach na nej opečieme do hneda. Odložíme ho bokom. Ak už máte málo masti, pridajte lyžicu oleja a pridáme cibuľu, cesnak a chilli. Restujeme aspoň 5 minút a pridáme paradajkový pretlak. Ten restujeme nejaké dve tri minútky, aby nám zhnedol. Všetko miešame a dávame pozor aby nám nič neprihorelo. Do tohto základu pridáme oregano, kumín, údenú papriku a aj cukor. Premiešame a vložíme opečené mäso. Pridáme konzervované paradajky a trochu ich rozbijeme. Vlejeme aj s nálevom. Veľmi dôkladne všetko premiešame, posolíme opatrne a zalejeme horúcim vývarom. Ja som nevliala hneď celý naraz. Najprv som vliala len tak vyše polovice a ostatok som podlievala počas dusenia.
A som dusila dovtedy kým mäso nebolo absolútne mäkké. Azda nejakých 90 minút. Na záver do pokrmu vložíme plechovku kukurice a plechovku fazule. Fazuľu najprv prepláchnite. Necháme ešte nejakých 10 minút na plameni a vypneme. Tá mexická posole býva viac vývarová, ako polievka, ja som to poňala viac gulášovo.
Do hrnca vyžmýkame polovicu limetky. Poznám svojho DM, tak ja som ešte aj pridala lyžicu cukru a trochu dosolila. Posole sa podáva posypaná nasekanou koriandrovou vňaťou, mesiačikmi limety, tenučkým plátkami reďkovky a videla som na fotkách na internete aj tenučké rezance kapusty. Priznám sa, že som si myslela, že tá kapusta je absolútny nezmysel a tak som ju vynechala . Mýlila som sa. Ozaj tam má byť. Podávala som k tomu tortillu.
O varení : – Mnoho ľudí si povie, že načo bude kupovať rímsku rascu, že použíje našu normálnu mletú rascu. A to je kardinálny omyl. Rímska rasca (kumín, cumin) chutí zásadne úplne inak ako mletá bežná rasca. A kumín dáva tú nezameniteľnú chuť, nielen ázijskej, ale aj mexickej kuchyni. Vážne ho nezamieňajte. – A presne toto isté sa týka aj koriandrovej vňate, ktorá s petržlenovou vňaťou, čo do chuti nemá vôbec nič spoločné. A neverili by ste….ale pokiaľ nemám koriandrovú vňať, ktorá patrí do receptu, tak to jedlo nevarím dovtedy pokiaľ si ju nekúpim. To ako keby ste chceli nahradiť majoránku v slepom guláši povedzme tymiánom, niečo nemysliteľné. Teda mysliteľné, určite tým nič nepokazíte, ale už to nebude slepý guláš od našej mamičky. – Čerstvá zelenia reďkovky, kapusta a tak…tá sa dáva práve kvôli svojej chrumkavosti a patrí do toho. Tiež pre našu kuchyňu niečo netypické.
Tento recept som zrekonštruovala len pomocou fotiek. Vôbec si nepamätám, kedy som to varila, ako som to varila, či som si to vymyslela, či som to odkukala. Nič. Teraz keď tak nad tým premýšľam, tak Môj Dobrý Manžel mal pred časom obdobie, keď si neustále žiadal „pečené kura“. Viem, že som vtedy mala sériu kuracích paličiek a toto bude tiež určite z toho obdobia. Minule mi zase povedal, že by rád „pečené kura ako vtedy“, tak predpokladám, že má na to „obdobie“ dobré spomienky a tak sa nebojím vložiť recept aj pre Vás a aj pre mňa, ako spomienku.
Edit: a veru som si spomenula….toto je prerábka receptu na toskánske kura. To toskánske je robené iným postupom a toto je také …starodávne. Starodávne s trochou moderného šmrncu. Tak. Na približne tri porcie budeme potrebovať
4 kusy kuracích stehien (horné alebo celé) 800 gramov zemiakov 3 polievkové lyžice plnotučnej horčice 4 strúčiky cesnaku 3 polievkové lyžice oleja 1plná polievková lyžica sušeného tymianu soľ, čerstvo drvené korenie 2 kusy bobkového listu 100 g veľmi mäkké maslo olej 4 polievkové lyžice voda na podliatie šťava z polovice citróna alebo limetky
Postup
Zemiaky ošúpeme a nakrájame na väčšie kusy. Dáme ich do pekáča, osolíme, okoreníme, posypeme polovičným množstvom tymianu vykropíme ich olejom a premiešame.
Kuracie stehná nasolíme, nakoreníme a na každé rozotrieme prelisovaný strúčik cesnaku. Zasypeme tymianom ak chcete tak nejakými inými obľúbenými bylinkami. Ja som myslím použila mlynček kotányi s rustikálnymi bylinkami. Do dlaní si votrieme mäkké maslo a všetko vmasírujeme do stehien. Nakoniec potrieme dobre horčicou.
Zemiaky trošičku rozhrnieme a položíme kožou navrch, pripravené stehná. Pridáme bobkový list a podlejeme trochou vody alebo vývaru. Na fotke vidieť množstvo šťavy s ktorým som začínala.
Pekáč prikryjeme alobalom a vložíme do vyhriatej rúry na 200 stupňov. a pečieme približne 40–45 minút. Počas pečenia mäso aj zemiaky občas prelejeme výpekom z pekáča. Nepamätám si, či som podlievala, ale ak bude treba, tak dolejeme trošku vody. Po tomto čase dáme dolu alobal a dopekáme nejakých 20 minút až do mäkka a chrumkava
Na konci pečenia môžeme zvýšiť teplotu alebo zapnúť horný ohrev, aby sa zapiekli aj zemiaky.
Tesne pred podávaním pokvapkáme jedlo citrónovou alebo limetkovou šťavou, ktorá vyváži chuť a zvýrazní bylinky. Tá citrusová kyselkavosť je veľmi dôležitá, určite nevynechávajte a každému dajte minimálne na tanier mesiačik . Nie na ozdobu, ale na pokvapkanie hotového mäsa.
Priatelia, mám problém. Priamo nad náš byt sa prisťahovala mladá pani s dcérkou…. Neviem presne kedy, ale nebude to viac ako pol roka. Respektíve…..keď sme odchádzali vlani na jar na chatu, tak tu ešte neboli. A keď sme sa vrátili v jeseň, tak už tu boli. Je to vlastne prvýkrát ako tu bývame 26 rokov, že tam hore nad nami niekto žije. Bolo to doteraz prázdne. No zvykli sme si. Môj Dobrý Manžel sa zžil okamžite a mne to chvíľku trvalo, pretože DM chodí do práce a ja som doma, takže to dupotanie som počúvala o niečo intenzívnejšie. Ale nie je to absolútne nič zásadné. Možno preto som to trochu vnímala viac, pretože ani v bystrickom bytíku nad nami nikdy nebývali deti a nevedela som teda čo to obnáša. Ako píšem. Bežný život mamičky s malým dievčatkom. V našom dome, nemáme výťah. Len schody. Na každom medzi schodí je okno. Raz mi ostala v byte nejaká zima…a strašne mi ťahalo od dverí. No hrozne. A išla som pozrieť, či niekto nenechal otvorené veľké vchodové dvere (bývame na druhom poschodí). Nenechal, zato okno na našom medziposchodí bolo dokorán, obidve krídla…a aj o poschodie vyššie. No dobre ..svietilo slnko, ale bola zima, ja neviem či bolo 10 stupňov. A potom som viackrát videla takto dokorán okná. Zistila som to vždy, preto, lebo sa ochladilo u nás. Naša mačka Barbora nechodí v Mníchove von, ale naučila sa, že ja sedím na schodoch a ona si ňuchá a pátra po schodisku…ale len na dohľad mňa. A raz som tak s ňou sedela na chodbe a suseda išla domov s dievčatkom a vidím ako otvára aj naše a aj jej okno na chodbe, lebo že na celej chodbe cítiť smrad z kuchyne. Ja som to vtedy nebola, ale tiež som cítila, že niekto smaží cibuľku. Nuž mne to voňalo, ale chápem keď niekomu nie. A potom som znovu videla dokorán otvorené okná. A znovu. A mne to absolútne nedošlo. Až pred Veľkou Nocou som piekla mäso v rúre, varila polievku a zemiaky na šalát….a veď to poznáte. A Barborka si už zvykla a osmelí sa ísť aj sama na chodbu, takže som mala občas otvorené dvere od bytu. A ako som takto v akcii, len zrazu stojí moja suseda v chodbe pri dverách a vraví, mi že nech sa nehnevám, ale že nech si zavriem dvere, lebo som zasmradila výparmi z kuchyne celé schodisko. Predstavte si to. Ja som ten problém. A ja som nič netušila. Tak máme z toho zatiaľ s DM srandu. Vždy dám vedieť aj jemu aj mačkám, že varím, a že je zákaz vrázdenia sa hore-dolu. Ja tomu rozumiem, že niekomu môžu vadiť , akokeby obyčajné veci. U nás v Selciach, keď som bola ešte len dievča….tak tam býval taký starý ujčok. A tento bol nejako chorý na nervy a nezniesol aby niekto v jeho prítomnosti kašlal. Raz niekto zakašlal v autobuse a to vraj bola ešte len kucapaca. A to ako keby ste všetkým selčianskym deťom dali zadarmo cukríky. Keď ho videli, to bolo len brhlotu. Ja nie, lebo som ho vôbec nepoznala. On bol asi z Horného konca , či dokonca neviem či nie z Vyšovca a to mohol rovno bývať aj Osake. Pre mňa bola tá časť Seliec čierna diera, čo sa týka poznania dospelých ľudí. Ale kľudne mohol byť aj s inej časti, aj tak som ho nepoznala. Dušan Túry keď ho videl, tak samozrejme zakašlal a milý ujčok hybaj za ním. A tak tento chalan vbehol do dvora do Mozolov, kde sa skryl. Ktovie prečo neutekal do svojho dvora. A milý ujčok vybil okná na tomto dome. Tým vlastne aj dáva zmysel to, že Dušan utiekol do cudzieho :-). Neviem či to bolo doslova takto, alebo je to urban legenda. Faktom je, že ten pán existoval a drásal mu nervy ľudský kašeľ. A našej pani susede asi drásajú nervy výpary z kuchyne. Digestor nemáme. Nie je na to uspôsobená kuchyňa a digestor tu nikdy nebol a nemáme ho kde vyviesť. A keby aj sme uvažovali nad takým aký máme v bystrickom bytíku, že nemá odťah do komína, ale filtre, tak už ho po rekonštrukcii nemáme kam dať. Ja síce varievam pri otvorenom okne…o tom vie svoje Dobrá Teta Pavla na chate, pretože takto varím aj v zime, aj v slote, aj furt. A nie sú tu ani dvere na kuchyni. Predošlí majitelia zastavali otvor do kuchyne takými širokými drevenými zárubňami a bez pántov a dverí. Ja ozaj keď varím, tak predpokladám, že to na schodisku cítiť….no neviem. Tak teraz dávam pozor ako ostriež. Vystihnem moment, kedy pani odíde do práce, alebo kde chodí každý deň a v tú ranu chytro chytro varím. Minule som sa nechala nachytať a začala som variť asi o druhej…bože a ona sa vrátila. Zistila som to podľa toho, že som počula ako otvára okná na schodiskách. Aj som utierkou na riad vyháňala vôňu z gulášu von oknom. A nechcite vedieť, ako rýchlo som zvrtla tieto placky. To bolo šmírom šmárom hotové.
Tieto harulky sú také trochu odľahčené tou mrkvou, ale zase na druhej strane asi zaťažené tou šunkou 🙂 Ale sú strašne dobré….a s tým coleslaw šalátom by sme ich zjedli aj za fúrik. Keby sme mohli. Mňa by bolelo miesto kde som mala pred dvoma rokmi žlčník a tak by si ma podal pankreas a DM on nie je Selčan, on takéto jedlá raz za čas zje, ale s prehľadom by ich vymenil povedzme za makové pecinky od maminky. Nuž tie nech si nechá, to ja zase nie som Jihlavanka v tomto smere. Ja som zjedla jednu a on si podal ostatok. Naraz. Na večeru.
Na približne 9 placiek vo veľkosti dlane budeme potrebovať
600–700 gramov zemiakov 1 stredná mrkva 150–200 gramov šunky alebo mäkkej salámy 1 menšia cibuľa 2 strúčiky cesnak 1 menšie chilli, alebo môžete zameniť za pol červenej hrubostennej papriky 1 vajce 2 alebo 3 polievkové lyžice hladkej múky 1 plytká čajová lyžička soľ čerstvo drvené korenie 1 plná čajová lyžička sušený tymian
Postup
Zemiaky ošúpeme a nastrúhame nahrubo. Mrkvu nastrúhame rovnako nahrubo a pridáme k zemiakom. Ja to robím na robote a tam mi vychádzajú také rezance z tej zeleniny a som s tým veľmi spokojná.
Šunku alebo mäkkú údeninu, nastrúhame alebo nakrájame na tenké rezance a primiešame do zmesi.
Cibuľu, cesnak a chilli alebo papriku rozmixujeme na jemnučké kúsky a pridáme k ostatným surovinám.
Do zmesi pridáme vajce, osolíme, okoreníme , pridáme tymian a zahustíme múkou tak, aby vznikla hustejšia, ale stále vláčna hmota, ktorá drží tvar na lyžici.
Na panvici rozohrejeme olej. Lyžicou naberáme cesto, kladieme na panvicu a jemne roztlačíme na hrubšie placky.
Vyprážame na strednom ohni z každej strany približne 4–5 minút, kým sú placky zlatisté a prepečené.
Hotové placky vyberieme na papierový obrúsok, aby odsali prebytočný tuk.
Ako som písala, urobila som k tomu kapustový šalát.
Keď som bola mladá gazdiná a nemala som nad sebou mamičkin dozor, tak som občas niečo upiekla. A keď mi zvýšil bielok, tak viete čo som s ním urobila? Vyhodila ho. Normálne som ho vyliala do drezu a ešte som nadávala, že mi to nesteká dolu výlevkou. Taká som ja bola. Cukrárkina dcéra. A mamička to ani netušila. Ani v päte nemala, že môžem byť taká sprostá. Až raz, keď som sa nejako rozprávala s Vierkou Chabankou, jej učnicou, kolegyňou, cukrárkou a napokon aj susedou. Tak hovorila, že čo je to za osobu tá Ľuba, že bola u nej a ona rozbíjala vajcia a bielky priamo do výlevky dávala. Že jej skoro ruky olámala. No nepriznala som sa a len sa opýtala, že koľko ich bolo. A že dve a že keď nevedela čo s tým , tak si ich mala dať do mrazničky a zbierať. Že dobrá gazdiná by to vedela zužitkovať raz dva. A potom až roky roky neskôr, na topreceptoch , mne veľmi milá užívateľka, ktorá mi prirástla k srdcu, Patrície , tam písala, že ona so svojou susedou vymieňala jej bielky , za svoje žĺtky. Že pre ňu, pre Patríciu boli bielky omnoho dôležitejšie ako žĺtky. Nikdy som sa nepriznala. Ani jednej, ani druhej, ani tretej. Nikdy. Len teraz keď už som dôchodkyňa, tak sa neoštiepkujem, lebo nie je už pre mňa dôležité robiť formu a tváriť sa na dokonalú neomylnosť. Takže milá moja mamička (do nebíčka božtek), milá moja Vierka, milá moja Vlastička aka Patrície a milí moji všetci…vyhadzovala som v mojich teľacích rokoch bielky. Sama tomu nerozumiem, pretože teraz si aj z jedného urobím maličkú maličkú maličkú omeletku, na maličký maličký krajček a výborne si na tom pochutím. A keď pečiem pre nášho Romana laskonky, tak ten pohár v mrazničke, je pre mňa veľkým darom. A takto to bolo aj s kosťami po vykostení. Mnoho ľudí si absolútne nepamätá ako to bolo v mäsiarňach pred 40 rokmi. Neexistovalo balíčkované mäso, pekne naporciované, opracované. To na háku skutočne viselo pol prasaťa a nožom sa z neho odkrajovalo. Alebo karé. To som musela poprosiť mäsiara, či by mi neodsekol tri rezne a to bola veľká opovážlivosť. Cukráreň v ktorej mamička pracovala, bola jednou stenou spojená s mäsiarňou. Takže ja som doma videla už naozaj len naporciované mäso a krásne. A mäsiari zase nemali doma núdzu o zákusky. To som ja bola v dobrom šoku, nepripravená na realitu, keď som vošla ako bezvýznamný zákazník, do bežnej sídliskovej mäsiarni Skrátim to. Kúpila som si ako každý bežný človek, krkovičku a karé. Všetko s kosťami. Bože to bolo hrozné. Nemal mi to kto preseknúť, nemala som to kde strčiť. Tak som to vykostila a čo s tou kosťou hrubou….no vyhodila som. Nemala som mrazničku, len takú tú, čo bola priamo v chladničke s tými dvierkami. Tam sa mi to ani nezmestilo. Alebo v tom čase, prišla veľmi do „módy“ kuracia roláda. Bol to môj majsterštik. Kura som si musela na to vykostiť. Taká som bývala zo začiatku dorezaná že až. Ale potom som už získala takú zručnosť, že som tú kostru vypreparovala z kuraťa tak, že ostala celá. A čo som s ňou urobila? Vyhodila ju. Namojdušu. Teraz keď sa pozerám spätne, tak by som si ozaj ruky olámala ako Vierka chcela tej Ľube, či Ľude, či ako sa to volala tá nešťastníčka. Ale nech mi je aspoň toto malým ospravedlnením. Ja som vážne nevedela čo s tým. Ja som aj odložila ten bielok do pohárika a potom po týždni som ho nechala odmočiť vo vode, lebo vyschlo. To že som mohla ešte jedno vajíčko k tomu a urobiť dieťatkovi praženičku, ma ani len nenapadlo. Alebo kosti. Ja som napríklad dlho nevedela uvariť dobrú rezancovú , vývarovú polievku. Raz keď som bola u Džany, tak práve varila a ja som na ňu pozerala ako z iného sveta a ako na kuchárku na slovo vzatú. Rozumiete, vedela som vykostiť kura tak, aby som z neho urobila výstavnú plnenú kuraciu roládu, ktorú si u mňa objednávali všetky mamičkine kamarátky, ale nevedela som urobiť vývar. Alebo som si pamätala, že rodičia keď varili segedín, tak do neho dávali aj kosti z vykostenia krkovičky. Raz som mala nasekané kotlety s kosťami, ktoré som odstránila a dala som ich do toho segedínu aj ja. No ja som absolútne žiadnu pridanú hodnotu v tom nevidela, akurát, že som musela použiť, na tri porcie segedínu, hrniec ako na desať. Tak ma napadlo, že sa musím opýtať Dobrej Cerky, ako nakladá s takýmito komoditami. Vôbec si nerobím ilúzie, pretože u nich mraznička slúži len na chlieb a na nanuky, keď kúpim detičkom. Ak niečo u nich vložím do mrazničky, tak to môžem hodiť rovno do hlbokej studni. Nuž posunula som sa . Už viem čo a ako. Moja Dobrá Svokra, tá nám hocikedy uvarila štyri porcie vývaru z bravčových kostí, čo si vykostila z niečoho. A fajný. A kuchár Floyd ten tvrdí, že indické kari varené bez kosti, nemôže byť dobré. Ja vykosťujem, ale kosti zbieram a robím z nich vývar na podlievanie. Robila som ho bežne, ako keby som išla robiť vývar na polievku, že som tie kosti hádzala priamo z mrazničky do hrnca a varila ich za surova. Teraz som ich po prvýkrát upiekla a tak robila finálny vývar. Možno by som to ani nedávala na blog, lebo mi to príde ako niečo z minulého storočia a som si istá, že to asi nikto robiť nebude, pretože je to práca naviac, ale musím, naozaj musím sa s Vami podeliť o moju empirickú skúsenosť. Takto urobeným vývarom z pečených kostí, som podlievala králičie stehná a nikdy v živote sa mi neurobila taká skvelá omáčka. Neviem, či bol práve vývar nositeľom chuti, to skutočne neviem zaručiť, ale za zverejnenie to stojí.
Suroviny z ktorých som získala 2 litre čistého vývaru
mix kostí (kuracie, bravčové, hovädzie – aj špikové) cca 1,5–2 kg 2 kusy mrkva 1 kus petržlen šťvrťka zelerovej buľvi 1 kus cibuľa aj so šupkou za lyžicu nové korenie 5–10 ks 1 veľký bobkový list voda soľ
Postup
Mala som už slušnú kopu kostí, rôzneho pôvodu. V tomto prípade to vôbec nemusíte rozlišovať a môžeme ich spracovať naraz.
Kosti necháme mierne povoliť, nerozmrazujeme úplne, ako vidíte ostala mi dokonca taká malá hŕbočka tenkých kostí takto pokope a už som to neriešila.
Rozložíme ich v pekáči v jednej vrstve, neprekrývajme ich. Piekla som ich v plynovej rúre pri 220 stupňoch asi 45–60 minút. Asi po desiatich minútach som rozobrala aj tú nepovolenú hrudu kostí. Najprv pustili vodu, potom začali škvrčať a nakoniec pekne hnednúť. Špik sa rozpustil, čo je úplne v poriadku. Počas pečenia som ich raz otočila. Kosti majú byť tmavohnedé, nie spálené.
(vôbec si nepamätám, či sú toto kosti po otočení, alebo už celkovom upečení)
Upečené kosti preložíme do hrnca. Prebytočný tuk som čiastočne zliala a naozaj ho vyliala do výlevky, ale nie úplne všetok. Nechala som asi tri lyžice.
Do horúceho pekáča nalejeme trochu vriacej vody a lyžicou zoškriabeme všetko pripečené zo dna . Túto tekutinu pridáme do hrnca ku kostiam, pretože práve v nej je najviac chuti.
Kosti zalejeme studenou vodou tak, aby boli ponorené a ešte mali nad sebou pár centimetrov vody. Pridáme očistenú zeleninu – prekrojenú mrkvu, petržlen, kúsok zeleru a cibuľu rozkrojenú na polovicu aj so šupkou. Pridáme guličky korenia a bobkový list. Vývar privedieme varu a potom ho stiahneme na minimum. Vývar necháme veľmi jemne prebublávať približne 4 hodiny s mierne pootvorenou pokrievkou.
Hotový vývar precedíme cez jemné sitko a až potom som ho jemne osolila. Mäso som obrala a zjedla, pretože to mám veľmi rada a podelila som sa aj s Barborou, ktorá mi strčila fúzy až do misky. Necháme vychladnúť a vložíme do druhého dňa do chladničky. Na povrchu vývaru sa mi vyzrážal tuk a loj. Ten som bez milosti odstránila a vyhodila. Nakoniec som ho ešte krátko prevarila, rozdelila na menšie porcie a dala zamraziť, aby som ho mala vždy po ruke na podlievanie.
Vôbec netuším prečo bol práve tento králik , najlepší akého som kedy uvarila a aký som kedy jedla. A môžem povedať, že som jedla králiky na rôzne spôsoby a od kuchárok, čo sa na králikov vyslovene špecializovali. A pritom to bol taký „záchranný recept“. Nič mi dnes nevychádzalo. Piekla som veku a nejako som sa zamyslela a zamotala som z toho miesto veky, bagetu. Dlhúúúú a tenkúúúú. Z vekového cesta. A vôbec netuším, prečo som to potrela vajíčkom. Vyzerá toto prosím pekne ako veka?????
Podľa mňa to vyzerá ako makovník. A to je čo za veľkosť. To ani jednohubky, ani chlebíčky. A kúpila som si šamotový kameň, aby sa mi lepšie piekli pekárenské veci. Mal pri tej „veke“ premiéru. Tak som sa dopálila na rukách že až. Pľuzgiere mi popraskali a je to vskutku výborná vec. A ešte som si bruško prsta napichla na ostrú pílku. Takže som ostala stáť so skrvavenými rukami nad makovníkom. A veľkonočná plnka, to bolo ešte len. Mala som v pláne len pre Dobrého Manžela, na mňa je to príliš nezdravé. Tak som si zobrala malú zapekaciu misku a poddimenzovala som množstvo plnky, bolo jej ledva do polovice. Musela som dorábať. A už sa mi nechcelo vyberať tú starú a zmiešať s tou novou časťou. Mám na rukách asi 4 flajstre a ozaj to s nimi nie je práca hrou. Tak sa tá stará časť plnky dôkladne usadila. A keď som ju po upečení vyklopila, tak stará časť bola hutná a nová časť strapatá.
Nie je zlá, práveže je skvelá, ale ozaj nie je na ukazovanie pre honorných návštevníkov.
A to som mala pred sebou nakoniec zajačie stehná. Tam som sa odmietla nejako citovo angažovať. Tretí debakel by som už asi neuniesla, niečo by som roztrieskala a Biela Sobota by ostala len ako zlá spomienka. Dobrý Manžel mal ohromné šťastie , že sa vybral do práce. A keď som už bola v švungu, tak som sa rovno pustila do toho. A vyšiel. Toto je presne ten typ receptu, ktorý si treba odložiť – lebo funguje. Príprava nebola ničím výnimočná, ani som nepridávala žiadne čudné príchute. Možno to bolo vývarom, ktorý som použila. Vývar bol z pečených kostí a určite sem vložím recept, ktorý je veľmi jednoduchý. Neviem či on bol práve nositeľom chutí, alebo niečo iné. Vážne netuším. A už vôbec som ho ani nechcela vkladať na blog, lebo mi to prišlo také ničotné a zbytočné. Ani nemám nafotený postup. Ozaj fotiť s tými olepenými prstami bolo to posledné. Tak Vám hádam bude stačiť len písanie. Ach králičie labky, aká som Vám len vďačná.
Zachránili ste mi Bielu Sobotu. A viete prečo sa volá Biela sobota? V tento deň, je ešte ticho, Ježiš je stále v hrobe. A v tento deň sa krstili noví veriaci, ktorí prijali katolícku vieru a dostávali oblečené biele rúcha.
Na 4 porcie budeme potrebovať
4 králičie nohy naozaj veľké soľ, červená paprika, čerstvo drvené korenie 125 g prerastaná slanina (na kocky) Veľký orech masla 2 polievkové lyžice olej 1 väčšia cibuľa (cca 120 g) 6 až 8 strúčikov cesnak 400 ml vývar polievková lyžica sušený tymian 100 ml smotana na šľahanie + čajová lyžička hladká múka
Postup
Cibuľu a cesnak očistíme. Cibuľu nasekáme na veľmi drobno. Cesnak na hrubé plátky. Králičie nohy osušíme, osolíme, okoreníme a posypem sladkou paprikou. Necháme ich postáť nejakých 15 minút. Medzitým do kastróla dáme slaninu na kocky a na strednom ohni ju necháme pomaly vyškvariť, aby pustila tuk. Pridáme olej a na tomto základe králičie nohy prudko opečieme zo všetkých strán do zlata. Opečené mäso vyberieme uložíme do pekáča v ktorom sa budú piecť. Zasypeme ich sušeným tymianom Opečenie je naozaj dôležité a nevynechávajte ho. Nedávajte na pekáč surové stehná.
Do výpeku pridáme maslo, nech sa roztopí a hneď nakrájanú cibuľu a necháme zavoňať. Pridáme cesnak a len krátko opečieme, aby nezhnedol. Tento základ zalejeme vývarom. Nepoužila som vodu, ale naozajstný vývar z pečených kostí. Ak nemáte pravý vývar, postačí aj ten z kocky. Takto pripravenú šťavu nalejeme do pekáča ku stehnám. Slaninu som nahrnula na mäso. Neviem aké budete mať veľké stehná, ja som ich mala naozaj veľké, ak budete mať menšie, tak možno bude toho vývaru stačiť menej.
Pekáč utesníme alobalom a vložíme do rúry vyhriatej na 170 stupňov, kde sa mäso pomaly dusí. Najprv som dusila 50 minút. Potom som skontrolovala a dusila ďalších 50 minút. Vôbec som nemusela dolievať tekutinu a stále som jej mala dosť. Potom som skontrolovala a moje veľké stehniská boli mäkké a šťavnaté ako maslo. Dokonca mali aj farbu a vlastne som nemusela ani zapekať. Napriek tomu, som šťavu preliala do hrnca a nechala stehná v prázdnom pekáči, zapekať na 200 stupňov slabých 15 minút. Stále sa nádherne leskli šťavou a nevysychali. Ak ale treba tak ich občas lyžicou polejte šťavou.
Omáčku v hrnci na sporáku, necháme nejakých 10 minút prebublávať, aby sa zredukovala, Do smotany zašľaháme málo múky a pridáme z hrnca asi lyžicu horúcej šťavy, premiešame a vlejeme do omáčky. Necháme na jednu bublinu prevrieť. Chuť omáčky som mala príliš výraznú, tak som ešte priliala smotanu, len tak od oka. Znovu na jednu bublinu a vypla som. Moji milí, nemusela som absolútne, aleže absolútne dochucovať. Ničím. Omáčka bola dokonale ochutená. Mäso sa dá oddeľovať od kosti lyžicou a nemá v sebe ani náznak vysušenosti, ako býva zvykom u zajaca. Zvolila som ako prílohu knedlu. Toto bude zajtrajší obed, ale keď sa večer vrátil DM domov, tak si dal jedno stehno bez omáčky s tou veľkonočnou plnkou a kyslou uhorkou.
Zmrzlinovač som kúpila ako darček od Ježiška pre Dobrého Manžela. Roky predtým a roky aj potom, to bol najlepší darček, ktorý sme si kedy dali. Vyhrala som. A potom jeden rok mi Môj Dobrý Manžel , ako vianočný darček kúpil meter štvorcový pozemku v Škótsku. Tým, že som reálnou vlastníčkou tohto pozemôčku na Škótskej Vysočine, som sa stala Lady Milena z Glencoe. A nie je to žiadny fake. Mám k tomu doklady a certifikáty.
A Môj Dobrý Manžel vyhral. Navždy. Toto nikto nikdy neprekoná. Nikdy. Navždy. Nasrdil ma. Darmo som mu potom na ďalšie a ďalšie Vianoce kupovala bomby ako stolný lávový gril, alebo sadu komiksov o Dilbertovi tesne pred tým, ako umrel jeho autor a podobne. On to ešte zaklincoval vlaňajškom, keď mi kúpil retiazku s príveskom…celkom obyčajnú, ale vyznačovala sa tým, že bola v stratosfére a ťahali ju za vesmírnym balónom a aj som dostala k nej fotografiu, ako si tam visí. Nenávidím ho za to…..už nič sa tomuto nemôže vyrovnať a vyhral. Tak. No a môžem povedať, že ten zmrzlinový stroj sme všade vláčili so sebou ako mačka mačence. Odišiel s nami na Slovensko, potom odišiel s nami do Mníchova, potom odišiel s nami na Okrouhlík a na záver sa vrátil tam kde patrí najviac, kde je doma …do Mníchova. A môžem povedať, že tento kus spotrebiča, veľký ako …kôň, ťažký ako kôň u nás nezaháľa a ja vážne na ňom tie zmrzliny aj robievam. Niežeby boli tie zmrzliny tak kvalitné ako z obchodu….teda to som sa vyjadrila veľmi veľmi zle. Oni sú práveže svojim zložením veľmi kvalitné, ale nikdy som ich neurobila také, ako keď si kúpite zmrzlinu v obchode, alebo nedajbože kornútková. Furt buď len tiekla, alebo bola na kameň s kryštálikmi. A ja som tento týždeň prišla na to, že ja som za celé roky robila tú zmrzlinu zle. Robila som tento mesiac punčovú, jahodovo-bazalkovú, pomarančovú a tá pomaračová bola konzistenciou najhoršia. Samé ľadové zrniečko. A keď sme tak stále ten stroj prevláčali, tak niekde na ceste sme zapotrošili zmrzlinovú naberačku. Takže keď som bagrovala, tak normálnou lyžicou a hocikedy sa mi ohla do pravého uhla. Tak som sa išla radiť a hádajte čo som robila úplne zle. Ja som mala zato, že musím tú zmrzlinu miešať až do stavu takého, akokeby to bola už hotová zmrzlina. Takže ja som kľudne miešala aj 45 minút. Môj zmrzlinový guru, skoro z toho upadol do kómy a vysvetlil mi, že to teda ani náhodou. Že jasné, že mám v tej zmrzline ihličky….že v týchto domácich zrmzlinovačoch, je to len medzistupeň a ku konečnej zmrzline sa dopracujem, až po zamrznutí. To som nechápala, lebo ja si jasne pamätám, že moja mamička (božtek do nebíčka) robievala ešte zmrzlinu tak, že nádobu položila do druhej nádoby, kde boli kusy ľadu a ten posolila. A dala miešať do robota. A odtiaľ vybrala normálnu zmrzlinu. Žiaden medzistupeň. No už sa nemám koho opýtať a ja som teda po prvýkrát pri tejto malage, urobila tak ako mi kázalo. Miešala som 20 minút, zmrzlina bola tečúca a dala som zamrznúť. A vskutku. Normálna hladká krémová zmrzlina. Dobrý Manžel ju zjedol za dva večery. A tak idem robiť všetky zmrzliny znovu a znovu a znovu.
Urobila som variantu aj pre zmrzlinovač, aj pre tých čo zmrzlinovač nemajú. Tú bez zmrzlinovača odskúšanú nemám, takže je to len opísaný tradičný postup, ktorý podľa ohlasov , funguje.
Malaga zmrzlina v zmrzlinovači
Suroviny
400 ml smotana na šľahanie (minimálne 30 % tuku) 180 ml plnotučné mlieko 200 g sladené kondenzované mlieko 3 žĺtky 1 čajová lyžička vanilkového extraktu alebo 1 balíček vanilkového cukru štipka soli
100 g hrozienok 80 ml rum
Postup
Hrozienka zalejeme rumom a necháme aspoň 2 hodiny, ideálne cez noc. Pred použitím ich scedíme a mierne ich osušíme. Rum, ktorý ostal si odložíme. Mlieko zohrejeme ale nesmie vrieť. Žĺtky v miske premiešame a postupne k nim prilievame teplé mlieko. Nerobíme to naopak, že žĺtky, prilievame do mlieka. Ide o to, že to mlieko, sa tým prelievaním trošku schladí a vyhneme sa zrazeným žĺtkom Zmes vrátime na mierny oheň a za stáleho miešania zahrievame, kým mierne nezhustne. Nesmie vrieť a stále miešame metličkou. Znovu ten istý problém, môžu sa nám žĺtky zraziť. Uf….a tu musím napísať, že som rada, že som už túto časť postupu skončila a že už nebudem musieť písať v akomkoľvek tvare slovo „žĺtok“. Na písanie je to fakt údesné slovo. Riedky krém odstavíme, pridáme sladené kondenzované mlieko, smotanu, vanilku a štipku soli. Dobre premiešame a necháme úplne vychladnúť. Potom dáme minimálne na 4 hodiny do chladničky, ideálne na noc. Už tá zmes bola fantastická. U mňa boli aj hrozienka, aj zmes do druhého dňa v chladničke. Dobre vychladenú zmes nalejeme do zmrzlinovača. Nerezovú nádobu zo zmrzlinovača som predchladila. Nádobu plníme najviac do dvoch tretín objemu. Zdalo sa mi, že je tá nádoba dosť preplnená, tak som dnes zmes mrazila na 2x. Zmrzlinu miešame približne 20 až 30 minút. Sledujeme konzistenciu . Zmes sa najprv víri, víri, víri, neskôr začne tvoriť hustú mäkkú vlnu. V tomto momente zmrzlinovač vypneme, aj keď zmrzlina ešte nie je úplne tuhá. Tá moja vyzerala ako takmer tekutý jogurt, ale pri vrtení robilo už tú vlnu. Keďže som mala tej zmesi na spracovanie menej, tak sa mi na dne počas miešania sa môže na dne nádoby vytvorila primrznutá vrstva. Počas miešania ju raz zoškrabeme stierkou a necháme znovu premiešať. Hotovú zmrzlinu preložíme do nádoby. Pridáme scedené hrozienka a 1 až 2 polievkové lyžice rumu. Jemne premiešame. Zmrzlinu dáme do mrazničky na 4 až 6 hodín, aby úplne stuhla. Pred podávaním ju necháme niekoľko minút povoliť pri izbovej teplote, aby sa dala ľahko naberať. Zmrzlina je absolútne božia. Ja teda hrozienka nemusím, ale je skutočne fantastická.
Malaga zmrzlina bez zmrzlinovača
Suroviny
400 ml smotana na šľahanie (minimálne 30 % tuku) 180 ml plnotučné mlieko 200 g sladené kondenzované mlieko 3 žĺtky 1 čajová lyžička vanilkového extraktu alebo 1 balíček vanilkového cukru štipka soli
100 g hrozienok 80 ml rum
Postup
Hrozienka zalejeme rumom a necháme aspoň 2 hodiny, ideálne cez noc. Pred použitím ich scedíme a mierne ich osušíme. Rum, ktorý ostal si odložíme. Mlieko zohrejeme ale nesmie vrieť. Žĺtky v miske premiešame a postupne k nim prilievame teplé mlieko. Nerobíme to naopak, že žĺtky, prilievame do mlieka. Ide o to, že to mlieko, sa tým prelievaním trošku schladí a vyhneme sa zrazeným žĺtkom Zmes vrátime na mierny oheň a za stáleho miešania zahrievame, kým mierne nezhustne. Nesmie vrieť a stále miešame metličkou. Znovu ten istý problém, môžu sa nám žĺtky zraziť. Uf….a tu musím napísať, že som rada, že som už túto časť postupu skončila a že už nebudem musieť písať v akomkoľvek tvare slovo „žĺtok“. Na písanie je to fakt údesné slovo. Riedky krém odstavíme, pridáme sladené kondenzované mlieko, smotanu, vanilku a štipku soli. Dobre premiešame a necháme úplne vychladnúť. Potom dáme minimálne na 4 hodiny do chladničky, ideálne na noc. U mňa boli aj hrozienka, aj zmes do druhého dňa v chladničke.
Studenú zmes prelejeme do vhodnej nádoby (napríklad kovovej alebo plastovej s viečkom) a dáme do mrazničky. Nádobu, do ktorej budeme zmrzlinu ukladať, môžeme vopred vychladiť v mrazničke, zmrzlina tak začne tuhnúť rýchlejšie a bude jemnejšia Po približne 45 minútach zmes vyberieme a metličkou alebo ručným šľahačom ju dôkladne premiešame, aby sme rozbili vznikajúce ľadové kryštály.
Tento postup zopakujeme ešte 3 až 4 krát v 30 až 45 minútových intervaloch.
Po poslednom premiešaní pridáme hrozienka a 1 až 2 polievkové lyžice rumu. Jemne premiešame. Zmrzlinu necháme v mrazničke stuhnúť aspoň 4 až 6 hodín. Pred podávaním ju necháme pár minút povoliť pri izbovej teplote, aby sa dala ľahko naberať.
O tejto zmrzline
Zmrzlina bez stroja nikdy nebude úplne taká jemná ako zo zmrzlinovača, ale pri dodržaní miešania bude veľmi krémová a bez veľkých kryštálov.
A čo sa týka rumu. Môže mať trstinový rum certifikátov a práv koľko chce. Na pečenie a sladké veci, je náš tuzemský um najjedinečnejší.
I som spravila rozhodnutie. V plynovej rúre sa nič poriadne nedá upiecť. Ja neviem kde sme mali rozum, keď sme zariaďovali kuchyňu. Keď sme kúpili tento mníchovský bytík, bolo to všetko zariadené pôvodným nábytkom. Si predstavte, že keď sme vypratúvali našu „pivnicu“ na povale…bože ako sa to volá správne, keď máte takú istú klietku z latiek, ako v pivnici, aj na povale….boli tam odložené veci, ktoré si naši prenajímatelia chceli…netuším, či nechať, alebo čo. Kým sme to mali len v prenájme tu, tak sme od tej pôdnej kobky ani nemali kľúč. No a keď sme to teda odkúpili, bolo to úplne, úplne plné a museli sme si objednať službu, ktorá to vyprace a odvezie hlavne. Hocičo sme tam našli. Byt bol rodičovským bytom nášho pána bytného a jeho rodičia boli pôvodom Rumuni, aj keď mali poľské priezvisko a krstné mená mali nemecké. O ich histórii netuším ničové nič. Tých obrusov a dečiek s tými rumunskými vyšívačkami čo tam bolo. A plno posteľnej bielizne, prádla a uterákov a utierok….niektoré ešte v pôvodných obaloch. Úplne nové osušky, nádherné. A vybavenia do kuchyne hocijaké. A všetky darčeky, ktoré pán Hodowansky ako malý chlapček vyrábal svojej mutti ku dňu matiek a tých výkresov. Vyrobil aj črepník s popolníkom, ten sme asi rozbili, alebo čo, lebo netuším kde mu je koniec, ale ten črepník používam stále na bylinky. Ten črepník stojí na tomto kuchynskom okne už desaťročia a dávam naň pozor ako oko v hlave. A okrem iného sme tam našli celý nábytok do spálne, ktoré mala pani Hodowanska, ako mladá nevesta. Tie železné konštrukcie z manželských postelí…miesto roštu, taká tuhá železná sieťka. A staré matrace ktoré boli také ťažké, ako keby boli tiež zo železa. No narobili sa tí chlapi z mestských služieb, ale si to dali aj dôstojne zaplatiť. Keď nám prišla faktúra, skoro sme zrácu dostali. Ale nebojte sa, naša povalová kobka je už tiež výborne zaprataná . Si pamätám, keď som držala v rukách to najväčšie perníkové srdce, ktoré som dostala pred viac ako dvadsiatimi rokmi od DM na Oktoberfeste a nevedela čo s ním, lebo mi ho bolo ľúto vyhodiť a DM mi ho vzal a prihodil do krabice, ktorú išiel vyniesť hore na povalu. A tak si tam leží moje perníkové srdce, veľké ako štvrť stola, medzi dôležitými vecami, s ktorými sa nevie rozlúčiť Dobrý Manžel. Keď s DM umrieme a Dobrá Cerka si príde prevziať tento byt, tak nech sa teší. Tiež si tam ponachádza rôzne poklady a nebude vedieť čo s tým. Bože zase som sa rozbehla myšlienkami. Skrátka, vôbec neviem kde sme mali rozum, keď sme nedali urobiť elektriku aby sme mohli mať elektrickú rúru. Máme plynovú. Ona mi aj mäso upiekla, aj piškótový koláč upiekla, aj orechové rožteky zvládla. Ale už som sa posunula a chcem upiecť žemle bez toho aby som ich musela otočiť uprostred pečenia na hlavu, lebo spodok horel a vrch bol biely. Pred tým som nad tým mávla rukou, všetko mi bolo dobré, ale už som cimprlich a chcem to také akurátne. Ono to pečivo bolo normálne jedlé, ale nebolo napríklad chrumkavé, nemalo stabilnú teplotu pri pečení a lístkové pečivo vyzeralo vždy ako potreté cmarom. No bolo to na trt. A spomenula som si na jednu známu s ktorou som bola v kontakte na internetových receptoch a ona žila v Indii. A spomínala, že ona používa takú malú elektrickú rúru. A to bolo hádam pred viac ako 15 rokmi. A v Indii. Veď tak hádam aj v Mníchove takú nejakú nájdem. Ja som občas ako z iného sveta ozaj. Ale bol to proces. Keď som to nadhodila DM, tak len takú jednu suchú otázku mal……A kde ju budeš mať položenú? No a to ešte len bolo!!!!!!!!!!!! Ale našla som. Také celkom fajn miestečko, aby nebola na očiach. A tak som začala hľadať mini elektrickú rúru. A hľadať a porovnávať a čítať diskusie a skúmať a našla som takú celkom vhodnú pre mňa. Ja vážne nemám ambíciu piecť ako profesionálna pekáreň, ale aby to bolo uchádzajúce, v rámci možností, ktoré poskytuje jedna bežná kuchyňa. A vybrala som si 35 litrovú Rommelsbacherku. A viete čo bolo najhoršie? Kúpiť stolík, alebo regál, alebo niečo podobné, na ktorú by som tú rommelku zaparkovala. Tak toto bola ešte len situácia. Môžem povedať, že hľadanie toho podstavca trvalo dlhšie, ako hľadanie mini rúry. Dosť na tom , vec sa podarila. Podstavec zapadol presne na miesto. Rommelka prišla a ani som nedýchala keď som ju rozbalila a išla ju prvýkrát zapnúť. Ozvalo sa mohutné píp a začala som študovať. Bože…ona nefungovala!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Normálne nefungovala, nedala sa nijako nastaviť teplota, ohrev, čas…nič. Dala sa len zapnúť a vypnúť. Display sa ani nehol a bol len v pôvodnom nastavení. Tak som tam sedela a sedela, medzi tou spúšťou a premýšľala, čo som komu urobila, že u mňa nič nefunguje na prvú dobrú. A potom som si všimla takú červenú značku a jala som sa ju preskúmať.
A prišla som na to. Hádajte….čo držím v ruke??????????????????????
Taká som ja. Celú rodinu som tým pobavila. No a ako mám rommelku, tak ide …no každý deň nie, ale každý tretí určite. A stále sa mi neťaží ju zakaždým zbaliť z linky a uložiť na jej parkovacie miesto a na druhý deň zase vytiahnuť a položiť na linku. Viem, že raz to príde a ja zozúrim a prekopeme celú koncepciu kuchyne. Neviem ako ale ešte, lebo najprv ma DM zabije, potom oživí, potom ma zase zabije a potom sa o tom budeme rozprávať. Ale ešte ten čas nenastal. Plynovú rúru som odvtedy použila len raz….a to preto, lebo som potrebovala spracovať celú zelerovú hlavu a robila som z nej hranolky v rúre…za dva veľké plechy toho bolo. Inak už fakt robím všetko v mini rúre. Všetci čo máte elektrickú rúru vážte si to. Ale inak je to veľká sranda pretože, keď som vytiahla z nej plech, tak mi bolo do smiechu. Prišlo mi to, také veľké, ako v detskej kuchynke, čo mala vnučka Dorka. Moje prvé pečivo bola asi veka na chlebíčky, áno určite veka na chlebíčky . A potom to a ono. A prišlo na ciabatty. Čiabatky má DM veľmi rád, neviem prečo, pretože ja vôbec nie 🙂 A tak som si našla recept. Veľa receptov. Veľa videjok. A ak by som sa mala držať tých receptov a videjok, tak áno …ja som upiekla normálne funkčné pečivo, ktoré DM s láskou zjedol , ale neboli to čiabatky. A tak som skúšala a skúšala. Nič Vás tak nenaučí ako keď neustále skúšate a konzultujete prečo a kde a ako sa to mohlo stať, že je to zase len žemľa a nie čiabatka. Tým že musím pracovať len s malým množstvom cesta, núti ma to robiť tie čiabatky aj dva tri krát do týždňa. Vôbec ma to neobťažuje a zakaždým objavím niečo, čo potrebujem zmeniť a vyskúšať. A teším sa na to, ako to urobím. A teším sa aj na to, ako to budem robiť v normálne veľkej elektrickej rúre doma na Slovensku, aby som vedela aký je rozdiel medzi 65 a 35 litrovou veľkosťou.
Na 6 kusov ciabatt budeme potrebovať
Na bigu 200 g múka T65 100 g vlažná voda 1 g sušené droždie
Na cesto vodnatá biga t.j. biga + 175 g vlažná voda 200 g múka T65 1 g sušené droždie 3 x 15 g vlažná voda 1 čajová lyžička soľ
Postup
Večer pred pečením si urobíme takzvanú bigu. Do misy nasypeme múku a droždie. Premiešame a nalejeme do múky vlažnú vodu. Pomocou varešky, alebo stierky, alebo ak chcete tak rukou, dáme dokopy múku a vodu. Vznikne nám veľmi suché cesto. Nemiešame ho, naozaj ho len dáme dokopy.
Prikryjeme fóliou a necháme minimálne 12 hodín odpočívať. Teraz som sa pozerala na web, že maximálne 16 hodín. Ale to nemám vyskúšané, ja som začala po 12 hodinách. Na druhý deň biga vyzerá veľmi neradostne, ja som si myslela, že to musím vyhodiť, lebo sa to nepodarilo. Ale opak je pravda. Vyzerá naozaj nevábne, ale takto to má byť.
A ideme na to
krok 1 na druhý deň bigu rozbijeme v 170 až 180 g vlažnej vody.
Len tak prstami sa v tom prehrabúvajte a miešajte. Nerobte z toho úplne hladkú zmes, ostávajú tam maličké hrudôčky cesta.
krok 2 nechajte vodnatý základ odpočívať 10 až 20 minút. Ja som bola vždy na hornej hranici časomiery, takže ja som čakala 20 minút. Máme pripravenú vodnatú bigu.
krok 3 pridáme 200 g múky a 1 g sušeného droždia a soľ. Premiešame. Cesto je veľmi husté a pevné.
krok 4 postupne pridávame vlažnú vodu 15 g + 15 g + 15 g Tu už som pracovala s rukou, lebo do suchého zamiešavať vodu je ozaj nepríjemné a pri prvom pokuse, som stierku, ktorou som to robila , zlomila. Nepridajte vodu naraz, naozaj na tie tri časti a zakaždým ju poriadne zapracujte do cesta. Cesto sa postupne začne hydratovať. Tu je ešte viditeľné , že sa dá normálne podobrať a stále drží tvar, tak ako ho zdvihnem, tak ostane. Je po druhej dávke vody. Toto cesto je ešte stále husté
Toto cesto je už po poslednej dávke vody. Keď ho podoberiem, tak popri stierke už uteká na svoje miesto, už neostáva v takej polohe, ako ho držím. Je klzké a keď ho držím v ruke, tak sa šmýka. Takto pripravené cesto je našim cieľom.
krok 5 Takto vyzerá správne hydratované a vymiešané cesto ktoré tvorí vodnatá biga + 200 g T65 + 1 gram suchého droždia + soľ + 45 g vody. Cesto necháme prikryté odpočívať 30 minút
krok 6 urobíme prvé preloženie. Cesto je stále ešte príliš neisté a nepevné, tak som ho prekladala z bokov do stredu
Zo všetkých štyroch strán podoberieme a pretiahneme do stredu
Cesto je v takom balíčku
a necháme ho prikryté odpočívať ďalších 30 minút.
krok 7 urobíme druhé preloženie. Cesto je už istejšie, ale stále veľmi živé. Tu som už cesto vyťahovala dohora. Robíme to opatrne a pomaly. Lepok už pracuje na plné obrátky a drží cesto krásne pokope. S cestom pracujeme veľmi opatrne.
Konce necháme uložiť pod cesto.
Toto isté urobíme aj z druhej strany cesta. Teda preložíme ho v kroku 7 na 2x.
Povrch cesta sa napne a pod povrchom sú už viditeľné bublinky. Necháme prikryté odpočívať daľších 30 minút
krok 8
Po 30 minútach sú bublinky už jasne viditeľné
urobíme tretie preloženie na 2x ako v kroku 7
necháme odpočívať prikryté 20 až 30 minút.
krok 9
Cesto po odpočinku je pripravené na delenie. V mise keď ňou potrasieme , tak sa cesto chveje ako rôsol.
Je veľmi dôležité, manipulovať s ním čo najšetrnejšie, aby sme nepopraskali bublinky, ktoré sú uväznené v ceste. Nepichajte do neho, nepraskajte povrchové bublinky a v žiadnom prípade ho neprepracúvajte ako pri bežnom kysnutom ceste. Cesto vyklopíme na bohato pomúčenú pracovnú plochu. Ja som ho vyklápala tak, ako som odkukala z videí. Prevrátila som misu, akokeby hore dnom a cez to sklenené dno som sledovala ako sa cesto samo, bez pomoci odliepa a steká na plochu
krok 10
cesto pomúčime po povrchu, tiež bohato. Ruky opatrne vsunieme pod cesto a roztiahneme ho s najvyšším pozorom, tak aby sa neroztrhlo, do obĺžnika.
Ja delím na 6 kusov. Delíme ostrou škrabkou na cesto, jedným rezom, neťaháme ju cestom. Robíme len ostré rezy.
Čiabatky nemusia byť rovnaké. Je to rustikálne pečivo, nevyrovnávajte ich nasilu, ak ich máte krivé ako ja.
krok 11
Do rúry vložíme plech, na ktorom budeme piecť a zapneme ju !!!!!!! Je bezpodmienečne nutné aby ste to urobili hneď teraz , na začiatku tohto kroku. Maximálna výhrevnosť v mojej mini rúre je 230 stupňov, takže idem na 230 stupňov. Neviem ako by som piekla keby som mala povedzme maximálnu 250 stupňov. Nič iné ako empirickú skúsenosť sem nevkladám.
Jednotlivé kusy prenesieme na papier na pečenie. Toto musí byť hodinárska práca. Ako keby sme chceli preniesť niekam vajce, ktoré je mimo škrupiny. Prenášame pomocou škrabky na cesto. Je tenká a najlepšie sa vsunie pod cesto, aj keď ho trošku stlačí. Snažte sa ako viete. Pečením čiabatky naberajú na objeme, musíte im nechať rozostup. Keďže mám hračkársku elektrickú rúru, tak ja pečiem na 2x. Ja keď som piekla po prvý aj druhý aj tretí krát, ešte taká nevycválaná, tak som ukladala na dva papiere…a to 4 kusy a na druhý 2 , a tie štyri sa mi upiekli úplne bez dotýkania sa…No teraz keď som o trošilinku viac v obraze, tak kladiem tri a tri a aj tak sú, občas na boku spojené.
krok 12 Rúra sa hreje a my necháme odpočívať pečivo na papieri 20 minút.
krok 13 Po odpočinku vyberieme horúci plech z rúry a rýchle prenesieme na takýto horúce papier s pripraveným cestom na pečenie.
Ja som v mojej mini rúre piekla 20 minút bez toho, žeby som znížila teplotu. Akurát musím manažovať pečenie, že prvých 10 minút pečiem na úplne najnižšej drážke, tesne nad dnom. Po tomto čase prenesiem plech na strednú drážku a dopekám tých 10 až 12 minút…podľa potreby. Správne upečené čiabatky majú tmavozlato až svetlohnedú farbu.
krok 14 Po upečení vyberieme a hneď preložíme aj s papierom na mriežku.
Ak pečieme v dvoch dávkach, tak hneď na taký horúci, položíme ďalšiu dávku, čakajúcu na papieri na pečenie a pečieme tak ako prvú dávku. Ak sú čiabatky také ako majú byť, tak sú ľahké a keď ich poklepkáte po spodnej časti, tak znejú duto. Keď som piekla predposledný krát, tak som ešte neprekladala plech a piekla som len na strednej drážke. Spodky boli áno, upečené, ale stále to neznelo tak duto, ako malo. Nerozpakovala som sa a dala ich znovu, tentokrát bez plechu, priamo na mriežku dopiecť, pri tej istej teplote 230 stupňov na nejakých 5 minút, ak treba tak aj na dlhšie. Nepamätám si už presne ako dlho som ich dopekala, ale boli v úplnom poriadku, duté a ľahké.
Toto je moja včerajšia ciabatta. Podľa mňa je dokonalá, na to, v akých podmienkach pečiem. Ako som písala existujú určite aj lepšie, aj instagramovejšie, aj také čo majú očiská ako svet veľké. Je naozaj chrumkavá, ale naozaj, keď ju krájam, musím použiť pilkový nôž a počuť ako ju krájam, to chrumkanie je úžasné. Striedka okatá a mäkká. Dobrý Manžel tých 6 kusov zje do druhého dňa a nesmierne mu chutia a toto je pre mňa najdôležitejšie.
O pečení
– Vodu vážim, príde mi to presnejšie a som si istejšia – Navážiť 1 gram droždia je bez mikro váh nemožné, tak som si otvorila celý balíček droždia, ktorý ma 7 gramov, rozdelila som obsah na sedem rovnakých kôpočiek a mala som približne jeden gram. Potom som to mala už v oku a sypala som od oka. – Ja viem, že som to napísala podľa niekoho, príliš rozvláčne a azda aj komplikovane, ale pre toho čo bude mať záujem podľa mňa piecť, som chcela ušetriť toho, čo som robila ja. Ja som vážne piekla toto pečivo neustále za sebou asi 5x a neustále som niečo menila, skúšala, vážila, dolievala až kým som bola spokojná. Keď som videla, ako rýchle to ide na instagramoch , fb a jutube tým pekárom, tak som si bola istá, že aj pre mňa to bude práca hrou. Figu. Chcem Vám ukázať, ako sa vyvíjali moje ciabatty. Toto bola moja úplne prvá
a presne takéto má aj minimálne polovica pekárskej populácie, ktorá prezentuje svoje čiabatky. Nuž áno, nie je to zlé pečivo. Je chutné, mäkučké a zjedia sa raz dva. Ale sú to bulky s chlebovou striedkou a nie ciabatty. Z nejakej strednej várky mám tiež odfotenú vzorku
Tak už je to výrazne lepšie, ale stále mi to evokuje viac chlieb ako ciabattu. – Používam múku T 65, je to francúzska bagetová múka, ktorú kupujem z jedného nemeckého mlyna. Ale je prakticky totožná z múkou T 650, ktorú dostať normálne na Slovensku. Hydratácia cesta, teda množstvo vody je presne nastavené na túto múku. Každá múka je iná a tá T 650 má možno o trošilinku väčšiu savosť ako táto moja, to by možno spravila jedna lyžica vody naviac. Netuším koľko vody by išlo do normálnej hladkej múky z ktorej by sa určite dali urobiť nejaké ciabatty (mám zato, že o niečo menej), keď som robila podľa receptu z instáča, tak sa mi spravili také ako som prezentovala, hutné, bez očí, bez ľahkosti, bez chrumkavosti. Dobré chlebové bulky. Preto som ich robila tak za sebou v slede, aby som to dostala do ruky, aby som vedela, ako má to cesto vyzerať. A tak píšem výhradne o T 65, pretože som pracovala len s ňou. – Biga. Biga je predkvas. Začala som robiť bigu niekde v strede skúšobných várok. Zvyšuje kvalitu pečiva. U mňa je zásadné to, že zvyšuje samozrejme okrem iných veci, chrumkavosť. – Aby som sa vyhla neustálemu manažovaniu pečenia a prehadzovania plechu horom dolom, tak som sa rozhodla, že si dokúpim pizza kameň na pečenie. A dočítala som sa, že na pečenie ciabatt je skvelá kombinácia dvoch múk a to práve tej T 65 + múka Manitoba. Tak som sa obrátila na môj obľúbený mlyn a objednala si ju. O tom ako som pochodila s týmito dvoma vecami budem informovať. Možno dôjde k ešte lepšiemu výsledku, alebo aj horšiemu…uvidíme.