Máme strašne rozmaznané mačky. Aleže strašne. Myslím tým, čo sa týka jedla. A Noel a Barbora, nieže sú panštiny panské, ale naviac, každý má to svoje milieu. Ja sa môžem aj rozkrájať. Barborka chce jemné paštičky z konzervy…ale len kuracie, výnimočne aj zmiešanú so špenátom. Noelko vylíže len mastné oko a čau. Noelko chce shebu v želé, Barborka felixa v omáčke. Obidvaja zväčša vylížu želé a omáčku a s tým mäskom si môžem robiť čo chcem. Keď to vyhadzujem, tak im márne hovorím, že čo by za to dali mačky v Somálsku a ja to tu musím vyhadzovať. To môžem hovoriť tej stene, ale po Barbore a Noelovi to stečie ako voda. Aby to do Noelka padalo, tak musíme kľučať pri ňom a povzbudzovať ho pritom. Náhle sa z neho stal estét chce raňajkovať a večerať u mňa na pracovnom stole. Takže ja napríklad píšem recept na blog, vedľa klávesnice, sedí jeden zachmúrený kocúr a čaká, kedy mu ponúknem tenučký plátok slaniny. Ja prestanem písať, podám mu ho, on si premyslí a buď ho prijme, alebo otočí hlavu. Ak mu ho nepodám, tak mi bude zblízka, uprene pozerať priamo do tváre a ja som dopísala. Takže skúšame. Dokončíme akt, ja si utriem prsty a napíšem dve vety. A tento proces opakujeme. Felixovskej polievky sa Barbora dotkne len vtedy, keď musí bezpodmienečne ochutnať to čo má Noel. Noel ju len vypije a Barborka dolíže , mäsko je tam pre nich len vec čo zavadzia. Barborka jedáva surové mäso. Spoločné majú len suché chrumky a sem tam mačacie wurstíky. Hoci to, že ich jedáva aj Barbora je myslím, len tým, aby mala šancu ich ukradnúť Noelovi.
Ale nemyslite si, že je to len tak. Všetko čo som Vám vymenovala, musí byť tiež špecifické…
Surové mäsko pre Barborku nemôže byť v žiadnom prípade hovädzie alebo kuracie stehná a chráň nás milý Bože…mleté. Musí to byť krkovička, alebo prsia, alebo výnimočne aj karé. A ešte keď si ho môže uloviť z kuchynskej linky. To je ešte len vec. Zopárkrát som ju našla, ako si nesie kus nejakého plátu, ktorý tam mám pripravený na varenie. Vlečie ho medzi nohami po zemi a obkračuje labkami. Raz si ho takto schovala a ráno som ho našla celé oslintané a obžuté. Ona je totižto veľká lovka. A tých myší, čo nám ona ponosí na dvor. Ja neviem vôbec pochopiť čo si Barborka myslí, že čím to bude hrýzť. Barbora mala ako malé dievčatko pokazené zúbky a viac ako polovica zubov je vypadala. A aj tá polovica čo jej ostala, jej podľa mňa zachránila pani Veto v Mníchove, ktorá ju uspala a normálne ich jej vyčistila a zaplombovala. Aj jej vtedy prestalo smrdieť z tlamičky. Keď bol DM u veta v ambulancii v Banskej Bystrici, tak sa tunajšia pani Veta na tú zubnú prácu zbožne pozerala a aj si to odfotila. Že oni sa to na vetovskej fakulte aj učili, ale jakživ to nevidela. Aj teraz keď bola Barča na očkovaní, tak ju hneď mníchovská pani Veta objednala na čistenie chrupu, lebo žeby mohla prísť aj o tie zuby čo jej ešte ostali. Chudiatko, tak sa jej bojí a toto bude pre ňu trauma veliká. Ale sme jej sľúbili, že potom keď príde na chatu a vycerí tých pár zúbkov, tak oslepí všetkých okrouhlických kocúrov a myši budú pred ňou padať ako podťaté, lebo oslepnú od toho lesku. Tak nám hádam odpustí. A aby ste vedeli, Barborka a Noelko nie sú žiadna vyšľachtená modrá krv, priniesli sme si ich z bystrického útulku. Sú klasická pouličná zmeska, ale tvária sa, ako keby on bol maharadža a ona vesmírna kňažka. Barborka je aj uvarené mäso, ale pozor….to musí byť mnou predžuté a položené na okennú dosku v kuchyni a ja musím pritom pri nej sedieť a tváriť sa, že pozerám von oknom na holuby. Ja sa už bojím normálne hýbať ústami, lebo Barbora vždy v očakávaní, mi dobreže do nich nevlezie. Keď vidí Môj Dobrý Manžel, všetky orácie, ktoré s nimi mám, čo sa týka jedla, tak sa vždy teší, ako niekam na Slovensko odídem. To dostanú záhul. Ráno pol vankúšika a večer pol vankúšika. Medzitým len suché a po príchode z práce im hodí jeden mačací wurstík ako príchodné. Nezješ, Tvoja vec. Iné nebude. Priznám sa, že sa na to teším. Ja toto nedokážem, keď som s nimi celý deň. Noel sa dovyskakuje na stôl, Barbora sa ma s tou labkou jej došťuchá a ja pokorne vstanem a urobím im švédsky stôl. O tri hodiny to všetko oschnuté povyhadzujem a poumývam a naložím novým. Taký debil som ja.
Dobrá Teta Pavla tvrdí, že Barbora miluje rybie filé. Tak možno ho zožerie, lebo ho jedáva kocúr Zorko, a to ona musí bezpodmienečne mať, keď aj on. Tak jej tú kocku vždy vytiahnem a nechám rozmraziť a potom zistím, že z nej zje asi tak tri malé sústička a mne tam ostane smrdieť rozmrazená rybia kocka . A keby sa to filé dalo kupovať len po jednej kocke. To teda ani náhodou. Potom mám v mrazničke rok tri kocky rybieho filé a napokon ho vyhodím, lebo je zabudnuté. A Dobrý Manžel po čase začal ovrávať rybu, žeby si veru dal. Ryby nejem a neviem ich pripravovať a aj ten najjednoduchší spôsob si musím naštudovať. Neviem ich vychutnať, neviem odhadnúť kedy sú také akurát. Každá ryba pre mňa končí pri rybích prstoch kapitána Igla. Tie robievam aj na Štedrý Večer aby som to zhrnula úplne. Ja si regulárne musím naštudovať každú prípravu ryby. Väčšinou je to recept, ktorý by zvládla urobiť aj desaťročná dievčinka. Takto sa to stalo aj s týmto tu a nesmejte sa mi. Ja som si ho sem vložila kvôli sebe, aby som presne vždy robila takto, pretože, keď začal Môj Dobrý Manžel večerať, tak s plnými ústami vraví „fajná rybka“
Rybie filé necháme takmer úplne povoliť. Stred môže ostať pevnejší. Ale môže byť aj úplne povolené. Povoliť nechávame na nejakej mriežke, aby kocky neležali vo svojej vode. Pred prípravou filé dôkladne osušíme. Položíme ho na kuchynskú utierku, prikryjeme ďalšou papierovou utierkou a zľahka dlaňou zatlačíme, aby sa voda vsiakla. Toto robíme, kým nie je voda „odčerpaná“. Ak by sme vodu neodstránili, tak by sa ryba neopekala, ale dusila a to nechceme. Filé ochucujeme tesne pred vložením do panvice. Stačia veľmi jednoduché chute, aby to nepotlačilo jemnú chuť ryby. Panvicu rozohrejeme s trošičkou oleja. Tesne pred vložením na panvicu, filé osolíme, mlynčekom nakoreníme a môžeme dať aj trošičku mletej rasci. Ja som nedala a radšej som dala celú rascu do vody v ktorej sa varili zemiaky na prílohu. Ak nemáme kvalitnú panvicu s hrubým dnom, môžeme kocky poprášiť múkou z obidvoch strán. Keď vložíme filé na panvicu, musí to zasyčať. Necháme opiecť dve minúty na tejto strane. Filé otočíme a opekáme z druhej strany 1,5 až dve minúty. V tejto fáze môžeme dať polovičku z množstva masla. Po opečení filé preložíme na tanier a prikryjeme druhým tanierom, alebo pokrievkou. Do panvice pridáme druhú polovicu masla a lyžicu oleja. Pridáme na tenké rebrá nakrájanú cibuľu a plátky cesnaku. Neopekáme do zlata, len do sklovita. Môžeme cibuľu ochutiť trochou soli a štipkou kari, ak ho máte radi. Filé môžeme vrátiť na chvíľu znovu do panvice a k uvareným zemiakom pridáme kúsok masla a nasekanú petržlenovú vňať. Podávame.
Krásnych 93 rokov. A je presne rok ako sme ho museli umiestniť do ústavu pre starostlivosť o seniorov „Alžbeta“, na Krahuliach. Je veľa ľudí, ktorí odsudzujú deti, keď pristúpia k tomuto kroku a rodiča sa takýmto spôsobom „zbavia“. Viete starnú nielen rodičia, ale aj deti. Ja som vedela, že je to nevyhnutné, žijem stovky kilometrov ďaleko a Môj Dobrý Manžel musí chodiť stále do práce. Ja som síce už dôchodkyňa, ale on ani zďaleka nie. Je o roky mladší ako som ja a musí nás živiť a ja sa starať o našu mníchovskú domácnosť. Aj keď som chodila na dlhé opatrovacie turnusy, ešte kým žila mamička, ktorú sme doopatrovali doma a potom už len k tatíkovi, vedela som, že to k tomuto kroku nevyhnutne vedie. Môj Dobrý Brat sa tomu nesmierne bránil a nechcel to pripustiť za nič na svete a podriadil tomu aj svoj predčasný odchod do dôchodku. A tak sme bojovali ako rodina, ako sme vedeli. Tým že si tatík zlomil nohu a dostal porážku, bolo dokonané. A nielen tým. Vlani som bola na dvoch operačných zákrokoch a Dobrý Brat tiež. Naše operácie neboli jednoduché a rekonvalescencia bola dlhá. Tým, že sa tatíkovi k tomu na dôvažok rozbehla demencia, ktorá už tne do živého, nebolo inej možnosti. Bolo to nevyhnutné rozhodnutie. Tatík nás už nepozná. Musíme sa mu vždy predstaviť keď prídeme. A chodíme naozaj často. A tak mu povieme, kto sme. On sa usmeje, zje čučoriedky a namrví z oblátok, ktoré schrúme a povie, že ďakuje za návštevu a pošle nás preč. Niekedy sa tam len otočíme. Reálni ľudia ho obťažujú, žije radšej vo svojom vnútornom svete. Tam v tom svete je mladý, chodí na prechádzky s manželkou, spieva si z plného hrdla a vedie schôdzu územného plánovania pred celou obcou. Naposledy nám tvrdil, že bol na konskom povoze so skupinou chlapov zo Seliec, na ceste v Poľsku a cestu im určovala neznáma sila. Jeho manželku, našu mamičku volá mama,, pretože si nevedel spomenúť ako sa volala. Ak sa nejakým zázrakom ocitne v realite, prestane rozprávať, reagovať a zaspí. Takže len spí a žije v neskutočnosti. Tatík nech Ťa ten Tvoj svet, v ktorom nie sme, stratili sme sa v Tvojej pamäti, naďalej uchováva v šťastí a spokojnosti. Budeme za Tebou chodiť a neustále Ti opakovať kto sme, pretože Ťa ľúbime nesmierne.
Tortu pre tatíka a starčekov z Alžbety s láskou upiekla naša Maťka Cabanka.
Nuž a poďme k receptu
Prvý krát som jedla zemiakové gule plnené sójovou drťou u Mojej Dobrej Svokry. Ona používa na to zemiakové cesto z prášku. Dlhé roky som si ho aj ja nosila do Mníchova. Ako blázon som to vláčila v taškách a to sme ešte cestovali busom, zapratala som si tým toľko batožiny. Jednak som absolútne netušila, ako by som vlastne mala to zemiakové cesto urobiť a jednak mi to z prášku normálne chutilo. A keď som začala variť aktívne aj verejne …a dostala som sa do kruhov, kde sa fujkalo nad každým polotovarom, som si skúsila urobiť cesto z normálnych, živých krumplí a tak som do zabudnutia poslala cesto z prášku. Nie preto, žeby som ním opovrhovala, ale preto, lebo mi je jednoduchšie robiť toto moje. U Dobrej Svokry sa sójové plátky varievali úplne bežne a my si dokonca pýtame, keď nám má niečo uvariť, aby nám uvarila práve toto, lebo je to skvelé jedlo. Dobrý Manžel tvrdí, že svojho času pred x rokmi boli dostať sójové plátky aj ochutené a že sa mu zdá, že aj sójová drť bola ochutená údeným šmakom. Vôbec netuším, či vtedy tie gule boli plnené práve takouto ochutenou sójou, ale boli vážne skvelé. Ona DS to vedela ochutiť fantasticky. Jej priateľ Václav takýmto jedlom vraj opovrhoval a ja s úplne čistým svedomím, som ju ubezpečila, že ja som to teda nezbadala žeby to nebola mäsová plnka. Tak mu s malou dušičkou priniesla jednu porciu s dusenou kyslou kapustou a nepovedala mu o čo vlastne ide. A on jej taký celý našuchorený povedal, že to potentovala, lebo gule plnené údeným mäsom sa podávajú jedine s dusenou červenou kapustou!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Sme sa tomu nasmiali do milej chuti. Škoda, že mu to nemôžeme povedať. Do smrti by nám…čo nám…JEJ nezabudol. No a ja som toto jedlo skúsila uvariť prvýkrát tento rok, keď som bola v Selciach a je tam plná kuchyňa ľudí, čo nejedia mäso zo zvierat, ktoré majú nos. A k tomu plná kuchyňa ľudí, ktorým sójové „mäso“ nevadí a plná kuchyňa ľudí, čo netušili, čo si o tom myslieť a nemali problém to ochutnať. A tak ostal len náš Roman, čo je taký frajer, že on to do úst nedá…ale ten sa neráta, lebo on nejedáva ani cibuľu… Nikto z tej preplnenej kuchyne, nemal ani jednu najmenšiu výčitku, ani najmenšiu. Zjedlo sa to skôr, ako pečená kačka, ktorú zase jedol len ten frajááár Roman. Keďže sa blíži Popolcová streda, kedy ja , netradičným spôsobom veriaca a Môj Dobrý ateistický Manžel, dodržiavame prísny pôst. Som netradičná, ale pôsty zato dodržujem. Popolcová streda tento rok vyjde na týždeň, v ktorom sú jarné prázdniny a ja budem operka pre Moje Dobré Vnúčatá. Veru dohliadnem aby v tejto rodine tiež dodržali prísny pôst a rozhodne im to uvarím. 🙂 A môžem povedať, že to nebude kvôli tomu pôstu, ale kvôli tomu, lebo je to nanajvýš skvelé a ja Vám ho odporučujem z celého srdca. Premýšľam ako s týmto nakŕmim nášho autistického Janíčka….. Zaradila som toto jedlo do nášho rodinného jedálnička.
Na 12 zemiakových gúľ čo sú 4 porcie budeme potrebovať
Cesto 1 kg múčne zemiaky 150 až 180 g polohrubá múka 1plytká čajová lyžica kuchynský škrob (solamyl napríklad) 1 vajce M 1 čajová lyžička soľ
Sójovú drť, zalejeme vývarom. Stačí aj ten z kocky. Necháme postáť nejakých 15 minút. Cibuľu očistíme a na veľmi veľmi jemnučko nasekáme. Popražíme ju do sklovita, vypneme a necháme schladiť tuk. Potom ju zasypeme údenou paprikou a premiešame. Odložíme bokom. Sparenú drť vyžmýkame dosucha. Toto je celkom kľúčový krok. Drť vložíme k cibuli a tuku, premiešame, ochutíme soľou, podľa potreby. Ja som prisypala majoránku, lebo zvyknem dávať k mletému, majoránku, ale môžete použiť Vaše obľúbené ochutenie. Ochutenie musí byť celkom výrazné. Hotová plnka je suchá a keď ju stlačíte, tak javí náznak, že drží pokope. Ja som k nej pridala ešte asi lyžicu oleja a trochu nejakých byliniek. Chutilo mi to náramne. Odložíme bokom. Zemiaky v šupke uvaríme vo veľmi slanej vode . Po uvarení ich zlejeme z vody a necháme úplne vychladnúť. Ošúpeme a nastrúhame ich na jemnej slzičke, alebo prelisujeme. Pracujeme rýchle aby nepustili vodu. Pridáme vajce, soľ, múku a škrob. Rýchle všetko zapracujeme. Nehrajte sa s cestom, len to dajte dokopy, aby nám vznikla kompaktná guľa. Príliš prepracované cesto bude po uvarení gumové. Cesto rozdelíme na 12 rovnakých guliek.
Každú guľku roztľapkáme na veľkosť dlane, v dlani z ťapky vytvoríme ako keby mištičku.
Do mištičky vložíme polievkovú lyžicu náplne, alebo koľkoVám vojde. Ja som ju vždy dala kopcom.
Potom dvoma prstami tú plnku akokeby vtláčam do dlane a tvarujem do mištičky.
Okraje cesta ponaťahujem, tak aby sa nič nepretrhlo a guľu dôkladne uzatvoríme. Na podložke ju ešte pekne upravíme do guľatého tvaru.
Hotové guľky hádžeme do veľmi jemne vriacej, osolenej vody. Ak by išla kolom klokotom, môžu sa guľky pretrhnúť a všetka práca bude márna. Guľky sa ponoria a keď vyplávajú, tak ich ešte necháme váľať sa v tej jemne vriacej vode 7 minút. Dierovanou naberačkou vyberieme a necháme bokom. Veľkú cibuľu nakrájame na tenké rebrá. Na panvici rozohrejeme olej a rebrá orestujeme do zlata. Cibuľu aj s väčšinou tuku vyberieme a na panvicu dáme ešte lyžicu oleja. Pridáme cukor, nech sa trochu roztopí a vložíme poprekrajovanú kyslú kapustu. Premiešame ju s cukrom, poriadne rozohrejeme a podlejeme vriacou vodu tak, aby bola tesne zakrytá. Dusíme kým nie je mäkká, ak treba podlejeme. Keď je mäkká, necháme vydusiť, tak aby bolo len spolovice prikrytá šťavou, zasypeme lyžicou hladkej múky, premiešame a podlejeme, privedieme k varu a vypneme. Na záver ochutíme soľou, ak treba ešte aj cukrom. Podávame guľky s kapustou a posypeme ich orestovanou cibuľou s troškou tuku.
Záverom o varení :
Pôvodne som dala namočiť 120 g granulátu a neviem či som gule plnila málo, ale ostalo mi strašne veľa. Nevadilo mi to, pretože som ho použila do zapečených cestovín, ktoré boli vážne skvelé. Do receptu som napísala pre istotu 100 gramov a ak Vám ostane, tak ho kľudne zamiešajte do tej udusenej kyslej kapusty.
Ako na Nový Rok, tak po celý rok. Takže budem celý rok baliť a cestovať. Pôvodne sme mali byť v bytíku v Bystrici a s našou slovenskou rodinou až do 6 januára. No mali. Náhle musel byť Môj Dobrý Manžel nevyhnutne v Mníchove najneskôr 2. januára. Dozvedeli sme sa to nejako 27. decembra a tak bol náš deadline stanovený na 1. januára. Chceli sme to zvrtnúť ešte pred Silvestrom, ale DM uľahol s rýmičkou, spojenou so všelijakými črevnými anomáliami, nezlučiteľnými s cestovaním. Ach aké som len mala plány pred touto udalosťou. Všetko sa znegovalo a ja som mala len jednu starosť. Dať dolu vianočnú výzdobu. Raz pred rokmi som to tak urobila, že sme odišli hneď z kraja roka do Mníchova v presvedčení, že prídeme hneď vo februári. I nechala som výzdobu výzdobou a sústredila som sa na iné , pred-odchodové veci. A vo februári sme neprišli a prišli sme až v apríli. Nič lepšie sa Vám nemôže stať, keď Vás už pred bytom víta rohožka s vianočným stromčekom ako motívom. Otvoríte dvere a v obývačke Vás víta aj skutočný vianočný stromček v plnej paráde. Na chodbe je pripnutá girlanda a visia tam vianočné zlaté pančuchy a v celom byte sú rôzne adventné vence a perníky a sviečky a rôzne dekorácie. Ešteže tie darčeky a vianočné vetvičky a vianočné ruže som obriadila. Skutočne…..dávať dolu vianočné gule za spevu vtáčikov v teplom jarnom slniečku , sa máločomu vyrovná. Toto by som nechcela zažiť už nikdy, takže som miesto spevu vtáčikov, počúvala vianočné koledy, chrchlanie DM a dávala dolu vianočnú výzdobu. Len nejako zozúradniť tú preplnenú chladničku, koľko dalo času a strategického balenia. A tej zeleniny a ovocia a orechov a všetkých nevyhnutých vianočných propriet, ktoré spoľahlivo zapracú celý byt a treba na to dni a dni aby sa zjedli, alebo vyhodili. Dva dni som sa trtila len s potravinami , namôjdušu. A toho náhleho návalu prania. Musela som vyzliecť všetky vianočné obliečky z perín, odstrániť všetky vianočné utierky, obrusy, uteráky. Lebo áno, aby ste vedeli….ja ešte aj uteráky mávam vianočné. Vtedy som si spomenula na Džaru Džursíkovú kamarátku a bývalú spolužiačku, ku ktorej som si prišla vlani pre vianočné trubičky a už od prízemia, smerom hore výťahom som cítila vôňu bielizne. A na jej poschodí ma to vyslovene ovalilo. Používa parfum na pranie a pred dverami mala vyložené dva sušiaky a v byte tiež dva. Že má toho strašne veľa na sušenie a v byte sa to nezmestí. A tak som aj ja sušila aj na chodbe pred dverami. Ale dali sme to a na Silvestra večer, už mačky vedeli, že cestujeme, auto bolo naložené batožinou , urobila som za tanier diétnych jednohubiek z posledného rožka. A umyla chladničku. Odpadli sme do čistých perín v civilných obliečkach a bežnom bytíku, pustili sme si TLC o lovcoch duchoch a zaspali sme. O polnoci nás zobudili ohňostroje, chytili sme sa za ruky , popriali si v polospánku všetko dobré a znovu sa otočili na svoj bok. A ráno o deviatej sme už boli vo Zvolene. A niekde v tých miestach som prvýkrát kýchla. Po príchode to bolo tristné. Neustále u nás vrela voda. Všetky termosky boli vytiahnuté z kredenca. Pili sme ochutené a neochutené čaje. Čaje bylinkové, čaje citrónové, čaje s medom, čaje s hnedým cukrom, uvažovala som aj nad čajom cibuľovým, ale tá myšlienka ako mi svitla, tak som ju hneď aj zadusila. Až sme sa dostali do štádia, že sme nemohli čaje ani vidieť, ale vedeli sme, že nám robia dobre. A tak sme začali robiť vývary. A začali sme piť horúce vývary z hrnčekov. Pili sme vývary hovädzie, kuracie, ochutené cesnakom, ochutené majoránkou, ochutené chilli. Strašne som bola vďačná za tú preplnenú bystrickú domácnosť, lebo som v mníchove mala úplne všetko na to, aby som nemusela ani vystrčiť nos z bytu a prišla nám aj donáška. I sme vyzdraveli. Ja mám mäso z polievok vo všeobecnosti veľmi rada. Ale keď je čerstvé, priamo z polievky. Také vychladnuté a tak na tretí deň mi už nechutí, ani zohriate a už vôbec nie studené. DM jedáva takéto mäso, len za prísne špecifických podmienok. A z tých vývarov som mala mäsa až až. A tak som si znovu spomenula na moju inú, starú kamarátku Hanku Kokavcovú, ktorá tvrdí, že som ju naučila ako mladú nevestu variť ryžu. Nepamätám si to, ale pamätám si, že som raz bola u nej a ona z takéhoto vareného mäsa robila fašírky a boli fajné. A tak ja zase tvrdím, že ona ma naučila variť toto. Nerobila som to nikdy, lebo ja to varené mäso vždy zjem, ale teraz som ho mala ozaj plnú chladničku a nechutilo mi to jesť len tak. A tak som túto štyridsaťročnú spomienku pretavila do tohto receptu. Omáčka môže byť rôzna, ja som zvolila túto, akokeby na kvázi bolonský štý. DM má rád kombináciu paradajkovej omáčky s karbonátkami. Paradajkovú omáčku som robiť nechcela, lebo je hladká, a ku kašovitým karbonátkam sa mi viac pýtalo niečo hrubšie, rustikálne, plné kúskov zeleniny. Ak sa ešte raz dostanem do takejto situácie a budem znovu robiť tieto fašíročky, tak možno zvážim aj takú omáčku, ako keby rozstrieľané španielske vtáčky, že bude smotanová s kúskami varených vajíčok a kyslých uhoriek a horčicovou chuťou. Alebo úplne jednoducho so zemiakovou kašou a poriadnym kapustovým šalátom. Tak.
Na štyri porcie budeme potrebovať
(cca 25 fašírok, veľkosť na pol dlane)
Fašírky 350 až 450 g varené kuracie mäso bez kostí 1 vajce 1 žemľa + strúhanka ak treba dohustiť 2 polievkové lyžice majonéza 1 malá lyžička horčica 2 polievkové lyžice smotana lyžička soli čerstvo mleté korenie plytká lyžica sušená majoránka tuk na vypraženie
Omáčka dve mrkvy dve paličky stopkatého zeleru malý petržlen dva cesnakové strúčiky malá cibuľa 400 g drvené paradajky v omáčke 1 polievková lyžica hladká múka 1 veľký orech masla 2 polievkové lyžice olej 1 lyžička soľ cukor podľa chuti 1 polievková lyžica sušený tymian 2 bobkové listy
Postup
Žemľu, alebo rožok pokrájame na kocky a vykropíme ich dôkladne mliekom, tak aby boli naozaj mokré.
Čisté uvarené mäso z polievky
zmixujeme, alebo pomelieme. Ostane nám naozaj suchá zmes. Preložíme do veľkej misy a pridáme 1 malé vajce. Vyžmýkame žemľu a pridáme k mäsu. Ďalej pridávame majonézu, horčicu, soľ, korenie a majoránku. Všetko vymiešame. Ja som ešte pridala trošku smotany. Zahustila som ešte asi dvoma lyžicami strúhanky, aby sa mi dali dobre tvoriť fašírky. Vlhkými rukami tvoríme malé fašírky a kladieme na panvicu, ktorú sme pofŕkali olejom.
Pokropíme ich aj zvrchu a rýchle ich opečieme z obidvoch strán do zlata.
Hotové fašírky odložíme bokom a ideme urobiť omáčku. Zeleninu očistíme. Koreňovú zeleninu postrúhame na veľkej slzičke, stopkatý zeler na polmesiačiky, cibuľu na malé kocky a cesnak naplátkujeme.
V panvici rozohrejeme olej a maslo. Pridáme do tuku bobkové listy. Do sklovita popražíme cibuľu, pridáme cesnak , ešte trochu restujeme aby sa cesnak iba rozvoňal. Pridáme zeleninu , trošku ju podusíme pridáme drvené paradajky.
Osolíme, okoreníme a pridáme tymian. Poprášime hladkou múkou a všetko dôkladne premiešame. Podlejeme vriacou vodou, alebo ak máte tak vývarom.
Ja používam vodu. Dusíme kým sa omáčka nezredukuje a nemá Vašu obľúbenú hustotu. Mne to trvalo asi dvadsať minút.
Ak máte radi sladkú, tak dochutíme lyžicou cukru a doladíme slanosť. Omáčku podávame s fašírkami a obľúbenou prílohou. U nás vždy tagliatelle.
O varení
Mäso na fašírky je už uvarené a je suché. Nevyhnutne potrebné je pridať mokrú žemľu, ktorá spoľahlivo túto zmes urobí šťavnatejšou. Bez tohto prídavku, by som do toho ani nešla. Majonéza tomu tiež skvelo pomôže. Ak budete chcieť pridávať cibuľku, lebo sa Vám bude zdať, že bez nej to nebude ono, tak ju postrúhajte a len ju opražte do sklovita na troške masla. Keď som túto zmes robila, tak som chcela dať aj cesnakový prášok ako koreninu, ale vôbec si nepamätám, či som ho tam aj skutočne dala. Zdal sa mi to vtedy dobrý nápad.
A majte na pamäti, že čím dlhšie budete vyprážať, tak budú fašírky suchšie a suchšie. Stačí len krásne zozlatnutie z obidvoch strán a dosť.
Často fungujem na donáškach potravín do bytu. V Bystrici a v Bratislave je to Tesco a v Mníchove Rewe. Chceli sme vyskúšať či by fungovala donáška, v prípade potreby, aj priamo na chatu Na Okrouhlíku. A ozaj – Rohlík to pohodlne zabezpečil. Už si nepamätám, ako ten nákup dopadol, ale keby zle, tak by som to určite v pamäti mala. Využili sme tento spôsob len raz, pretože obrať Dobrého Manžela o jazdu na motorčičke do Jihlavy, by mi asi nedalo. To by som Vám priala vidieť tie jeho rozžiarené očká, keď si na hlavu dáva prilbu ako pre jazdca F1 a vyťahuje nabitú baterku, aby ju vsunul do tej motorčičky. To Vám hovorím…dajte chlapovi po čom túži a nebude mať problém ísť do obchodu aj každý deň po tri rožky. U nás to vyriešila tá motorčička. Keby mal chodiť na aute, tak to by sme mali vidieť ten ofuk. S motorčičkou to máme v absolútnom porádečku. A keď mi potom rozpráva príhody z „veľkého cestovacieho dobrodružstva“. Ako stretol výmol, ako si skrátil cestu cez lávku, ako videl, kde narazil do stromu sused, ako išiel na kávičku a chichotal sa s peknou pani. A ako sa chichotal s predavačkou pri pokladni. Ako fantasticky kúpil lacné maslo a dva venčeky pre Oldricha s Vilmou. Ja vykladám nákup, ukladám ho a on rozpráva. Milujem to. A ja zase občas, prežívam dobrodružstvá pri vykladaní nákupu, čo mi privezú donášky. To je to riziko za pohodlie, že to nemusím riešiť v obchode a ťahať sa s tým domov. A čo je príšerné, príšerné, príšerné, keď potrebujem naozaj len jednu vec…napríklad zemiaky. Tak sa pozriem na časy dodávok a keď vidím, že sa mi akurátne hodia, tak idem na to. A to láka, keďže nemusíte chodiť ako trpáci pomedzi ľudí a regále. Netreba Vám čúrať a čakať na pána kým si premyslí, či chce obyčajné rožky alebo sypané makom. To za stolom s hrnčekom kávy a záchodom cez chodbu, máte hneď miesto zemiakov za dve eurá, nakúpené somariny za 150. A potom príde nákup, povykladáte ho a zistíte, že Vám zabudli dodať tie poondiate krumple. A dobrodružstvo s náhradnými produktami je tiež fajnota. Jasne, že mám voľbu zaškrtnúť, že nechcem aby mi tento výrobok zamenili za niečo príbuzné, ak ho nemajú. Ale nemám to vžité a nikdy to nejako neriešim. Jedine čo naozaj zaškrtávam, že trvám jedine na tomto a nechcem nič iné, je barista ovsené, alebo kokosové mlieko. Pre mňa ten ovos a pre DM ten kokos. A tak sa stalo, že medzi sviatkami bol DM chorý na skazu a tak som robila Tesco nákup. A dala som si do košíka aj hovädzie na polievku. A viete čo mi dali ako náhradu? Údené mäso zo stehna. Už som sa videla ako po tých kapustniciach a šalátoch, kde je vždy údené, ako varím znovu údené. Skoro ma prekotilo. A to ešte to hnusné, napustené vodou. To by som jakživ, jakživ nekúpila. No. Dnes z neho budú šunkoflaky a z vývaru bola hŕstková polievka. Alebo kúpim rezance niťovky. Na tých si musím dávať záležať, pretože náš autík Janíčko, musí mať veľmi tenké. Tak kúpim špeciálne tie najtenšie a hádajte čo. Nájdem ich na spodku v taške a na nich boli hodené krumple a kilo mrkvy a zelerová hlava. Takú mrvu som z tých rezancov mala, že až. Ale zase nemyslite si, že to je s každým nákupom nejaký zádrhel. Keby bol, tak ho nerobievam , všakáno. Zvyčajne som spokojná. Aj keď je výber samozrejme obmedzenejší, ako keby som bola v tom Tescu naživo, ale je cez to všetko bohatý a ja ďakujem za túto možnosť. V Mníchove robím donášky cez Rewe. Tu nemám taký komfortný výber hodín ako na Slovensku. Bývajú obsadenejšie a nikdy sa mi nepodarilo, tak ako na Slovensku, dostať hodinu v ten samý deň, vždy len na druhý deň, alebo až na tretí. Musím plánovať starostlivejšie, ale už viem ako si to zariadiť, aby som dostala nákup vtedy , keď ho potrebujem. A sú tu fikanejší a nedávajú taký široký výber tovaru ako na Slovensku, hlavne toho lacnejšieho. Nebojte sa…..aj tu mám rôzne príhody. Raz mi priniesli medzi mojimi taškami, tašku nejakého raw občana. Ja si už nepamätám čo v nej bolo, ale keď som to pozerala, tak som nijakým spôsobom nevedela využiť to, čo je v nej. A tak som napísala email, že taška je u mňa a veru si pre ňu aj pán Turek kuriér prišiel. Vlastne neviem, či to bol Turek. Teraz keď nad tým tak uvažujem, tak medzi týmito kuriérmi nejako Turkov nevídam. Asi sú už veľké panštiny na túto prácu a prenechali ju iným úbohým prisťahovalcom. Alebo som si objednala dva sladké zemiaky batáty. Ja tieto väčšinou kupujem na kusy, ale to som asi zabudla rozhodnúť v tej dodávke a dalo mi tam predvolenú váhu. A prišli mi dva kusy….jeden normálny krásny batát, ako maľovaný a druhý bol, prisahám Vám, veľkosťou a tvarom, ako petržlen. Ja som sa tak smiala na tom, že som skoro zo stoličky spadla. A Rewe robieva aj také akcie, že napríklad keď si kúpite 3 kusy toho výrobku, tak sa Vám zníži cena. Občas to využívam. Napríklad pri ančovičkách. Dobrý Manžel a vlastne celá jeho rodina ich milujú. Keď robím jednohubky a robím rôzne obloženie, tak v Jihlave, aj keď ich robím dvojnásobnú dávku, zmiznú spoľahlivo ako prvé. Na Slovensku je to inak, jedáva ich DM ako inak, a možno ešte Môj Dobrý Brat. Ale ten ich jedáva podľa mňa preto, lebo sa rád vymedzuje a toto je pre neho dobrá príležitosť. Tak aby som mu nekrivdila, raz urobím pre neho a DM dva taniere…jeden bude s ančovičkami a druhý s klobáskou….a uvidím. Tak k tým akciám…. keď kúpim štyri fľaštičky ančovičiek, dostanem ich za zníženú cenu. A vždy zabudnem, že či bola táto akcia predtým, alebo nie a tak ich kúpim vždy tie štyri kusy. Doma ich mám teraz dvanásť!!!!!!!! Božemôj , už aby sme išli na ten Okrouhlík, lebo ma doma zavalia. A kým pôjdeme na chatu, tak ich bezpochyby kúpim ešte zo dvakrát. No a v jeden deň som rozhodla, že idem urobiť hrachovú kašu. Nemala som hrach a vedela som, že potrebujem strašne veľa ťažkých vecí dokúpiť, ktoré sú už pre mňa zložité kupovať po nohách v dochádzkovej vzdialenosti do obchodu. Nemali normálny žltý polený, teda určite ho v obchode mali, ale nedali ho do ponuky online. Mali len zelený, celý. A akcia …ak kúpim štyri kusy, je znížená cena. Tak ja zo suchého hrachu varievam často, tak šup ho tam. Priviezli mi nákup na druhý deň okolo obeda. Ak si myslíte, že sme mali v ten deň hrachovú kašu…..nemali sme. To ako keby som varila skaly. Štyri hodiny!!!!!!!!!!!!!!!!!!! A stále ma škriabal v krku a vedela som, že to nie je ono. Všetka dobrá údená voda sa mi dávno vyvarila a tá sviňa malá zelená, bola neustále tvrdá. Nechala som to do druhého dňa a znovu varila hodinu, kým som usúdila, že áno, môžem to zmixovať. Včera som chcela uvariť hŕstkovú polievku a súc si vedomá ťažkostí, ktoré som mala, tak som ten hrach namočila deň dopredu. Na druhý deň okolo obeda som ho začala variť…. Hodina a pol !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Po 17 hodinovom namáčaní!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! A to môžem zodpovedne povedať, že keby som ho varila ešte zo hodinu, tak by som ho výrazne zlepšila. Môžem si to hodiť. Ešte šťastie, že ten hrach nepredávali v kilových vreckách, takže sa mi neváľa doma štyri kilo, ale len dva. Ten hrach musel mať strašne ťažký život, keď sa takto zatvrdil. Zelený celý hrach nekúpim už nikdy nikdy v živote, aj keby mi sľubovali, že sa uvarí do polhodiny. NIKDY. Len keby sme už mali umrieť od hladu a nebola by iná možnosť.
No a k dnešnému receptu.
Hŕstkovú som nevarievala. Mamička ju nevarila. Ja som ju vlastne nepoznala. A ani DM ju odo mňa nepýtal. Keď sme bývali na chate, tak Dobrá Svokra občas povedala, že ide u seba variť hŕstkovú polievku, ale som to nejako nenavnímala a nechala to prejsť jedných uchom dnu a druhým von. Raz bol pri nej DM a nejako mi povedal, že ju u nej jedol a že bola výborná. Aj druhýkrát si pochvaľoval. Aj tretí. A to som už spozornela. Štvrtýkrát si ju dokonca priniesol v pohári. Tak to som už ochutnala a ozaj. Bola výborná. Len som nevedela, či je to polievkou, alebo Dobrou Svokrou, lebo nám všetko čo uvarí, veľmi chutí. A tak že skúsim…..no nebolo to ono, ale som stále skúšala a skúšala. A niekedy mi minulý rok DM povedal, že tá moje je absolútne úžasná. Tá od DS je tiež báječná ale je iná. Ja tú moju varím tak, že mám údený vývar. A ten DS nemáva, kde by ho aj vzala – vegoška 🙂 A neviem či ona tam dáva zeleninový základ, alebo dáva zeleninu len variť. A tak som to začala aj ja robiť. Preto asi chutí inak ako tá od maminky Kubíkovej, ale sú obidve veľmi veľmi dobré. Tá moja ešte asi chytí aj „zdravšiu“ farbu, lebo čo si budeme hovoriť….hŕstková polievka je všetko, len nie pekne farebná.
No a ku koncepcii písania.
Rozhodla som sa pre trochu iný formát. Predtým som písala recept tak, že priamo do postupu som vpisovala svoje poznámky. Ja viem, že píšem veľa a niekedy to odvádza od pozornosti. Doba sa zrýchlila a preto to zjednoduším takto. Najprv napíšem suroviny, tak ako som ich použila ja. Potom napíšem jednoduchý postup, ako som ho robila podľa použitých surovín a na záver napíšem poznámky k samotnému vareniu, surovinám a rôzne postrehy a rady.
Na veľký hrniec budeme potrebovať
1,5 litra údený vývar 1 naozaj veľká lyžica bravčovej masti 1 menšia cibuľa 1 malý petržlen (asi 30g) 1 mrkva (asi 100g) 2 x byľa zo stopkatého zeleru 1 šálka zeleného celého hrachu 1 lyžica červená šošovica 3 polievkové lyžice bulgur 3 polievkové lyžice šošovica beluga 3 cesnakové strúčiky 1 polievková lyžica sušená majoránka 1 čajová lyžička
Postup
24 hodín dopredu namočíme suchý zelený hrach. Zeleninu očistíme. Mrkvu a petržlen som nastrúhala na hrubo. Cibuľu nasekáme a zelerové stopky nakrájame na malé mesiačiky.
Do veľkého hrnca dáme rozohriať masť a pridáme na ňu orestovať do mäkka cibuľu. Nemusí byť do zlata, len nech obmäkne a zosladne. Pridáme všetku zeleninu a podusíme. Ak nevydusí zo seba vodu a prihára, tak podlejeme trochou vývaru. A dusíme na slabom plameni. Pridáme namočený hrach bez vody. Zamiešame a vlejeme polovicu vývaru. Varíme kým hrach nie je takmer uvarený. Ja som ho varila hodinu a postupne som dolievala vývar. Po hodine som pridala prepláchnutý bulgur a tiež prepláchnutú šošovicu. Varila som hodinu a pol. Vývar som už nemala tak som dolievala už normálnu horúcu vodu. Nakoniec som pridala červenú šošovicu a varila ju do úplného rozvarenia, aby sa mi tá polievka zahustila. Počas celého varenia som okrem vývaru doliala asi liter vody.
Na záver pridáme soľ, prelisujeme strúčiky cesnaku a vsypeme majoránku. Necháme ešte prevrieť a vypneme.
O Varení
V prvom rade treba povedať, že k tomu celému hrachu pristúpte iba ak máte k nemu vzťah, alebo Vám chutí najlepšie, alebo máte čas, alebo nemáte inú možnosť, ako v mojom prípade, alebo je Vám to jedno. Miesto neho použite radšej žltý polený . Ak to budete chcieť všetko urýchliť, môžete ho na pár hodín dopredu namočiť a v tom prípade ho dajte variť naraz so šošovicou a bulgurom. Ďalšia vec. Ja používam bulgur, ktorý sa uvarí omnoho rýchlejšie ako sa varia jačmenné krúpy, ktoré sú tradičné na Slovensku. Ak raz ten bulgur vyskúšate, už sa Vám nebude chcieť vracať ku krúpam. Ak budete používať krúpy, nedávajte veľké, ale tie stredné. A ďalšia vec. V rozpise surovín píšem, že som použila šošovicu belugu. Nebolo to náročky, ale preto, lebo som nemala inú. Beluga chutí presne tak ako naša normálna hnedá , akurát je maličká a čierna. Je veľmi dekoratívna, keď ňou doplňujem rôzne šaláty, ale skvele mi poslúžila aj pri varení polievok. Preto píšem, že moja hŕstková je trochu netradičná…kvôli bulguru a kvôli beluge. Takže si to zhrňme, môžete použiť žltý, polený hrach, jačmenné krúpy a normálnu šošovicu. A miesto stopkatého zeleru, môžete použiť mesiačik normálneho hlávkového, tiež ho nastrúhajte na hrubo. Keby som ich použila ja, tak by som ich dala rovno všetky naraz. Tipujem, že ako posledné by sa uvarili jačmenné krúpy. Nakoniec nechám rozvariť červenú šošovicu. Preto nepoužívam múku. Keďže som túto polievku odkukala od Dobrej Svokry, tak nedávam do nej zemiaky. Oni do polievok zemiaky nedávajú, ktovie prečo. Ak by ma niečo ešte napadlo tak to doplním, alebo sa opýtajte.
Moji milí. Za dvadsaťpäť rokov života v Mníchove, sme neprišli na chuť mníchovským chlebom a pečivu. Tak jasne, že sme si našli medzi nimi svojich favoritov, ale sú to favoriti typu „medzi slepými, jednooký kráľ“. A naši favoriti, očividne nechutili Mníchovčanom, pretože ich časom prestali predávať. Chápete to? Čo sa týka pečiva. Rožky, ako ich poznáme u nás na Slovensku, tu neexistujú. Keď som robievala pre DM klasické hotdogy…také ozajstné, že ja som mala na to aj taký prístroj, kde sa napichoval na hrejúci, úzky kolík rožok a do toho otvoru v rožku , sa potom vsunul párok, tak na to som si musela najprv tie rožky upiecť. Skutočne, nebolo na to v Mníchove vhodné pečivo. Časom som začala robiť iný spôsob hotdogov, ktorý DM mal radšej, prístroj prestal nahrievať a tak odišiel do neba pre kuchynské spotrebiče. Tak, ale aj na Slovensku, alebo v Čechách, mám ja osobne svojich rožkových favoritov. Milujem, milujem rožky, ktoré kupujem v českom Albertovi. Také tie normálne. Podlhovasté. Sú o máličko dlhšie, ako klasické a sú sypané buď makom, alebo rascou, alebo soľou, alebo čisté. Nejedávam biele pečivo často, takmer nikdy, ale keď už, tak si dám záležať na tom, aby to boli tieto. To sa týka samozrejme, len počas pobytu v Česku. Tu máme rozpor s Mojim Dobrým Manželom, pretože on preferuje tie, čo sa kupujú v jihlavskom Tescu. Tie sú tiež trošičku dlhšie ako tie klasické , slovenské, tukové, ale je to typ, čo sú skôr nafúknuté. Tento druh som nikdy nemala rada. Nikdy. A slovenské bagety….ááááách. Keď si kúpim bagetu na Slovensku – teda dúfam, že to tak ešte je a v tomto smere nebudem sklamaná, tak keď si kúpim bagetu na Slovensku, alebo trebárs aj dlhé rožky (viete, také ako keby polovičná bageta), a ak som hladná, tak uštipujem, uštipujem, uštipujem a šup, polovica je zjedená. Ľahučká striedka, chrumkavý, krehučký povrch. Keď krájam bagetu na kolieska na Slovensku, tak musím na to použiť pilkový nôž a krájať mimoriadne ľahkou rukou, aby som nezdeformovala tvar. A to skutočne nekupujem bagety v prísne špecializovanej predajni, ale v obyčajných slovenských supermarketoch. Vidíte…tu musím napísať, že neviem či v Banskej existuje niečo také, ako sú pekárne. Viem, že bola jedna na námestí, vedľa potravín u Klimov. Ale tam odišli majitelia do dôchodku a pekáreň zatvorili. Hádam zo 4 roky tomu je. Tá pekáreň tam existovala ešte aj za socíku, keď som ja chodila na strednú. Jasné, že majiteľom bol štát, ale skrátka tá pekáreň tam bola. Tam sme po škole chodili a kupovali si tam slané bagety. Akurát sa to nevolalo bageta, ale dlhé slané rožky. Boli hrubšie ako bagety a kratšie. A boli skvelé. Netuším, či je to spomienkový idealizmus. Predávali sa tam aj takzvané Dubčekove rožky. A ja som ich teda nezažila, teda zažila, ale bola som dieťa a nevedela som to tak posúdiť. Boli ohnuté do polmesiaca a sypané makom. Ešte matne si pamätám, že ľudia so sieťkou plnou nákupu, ich niesli naukladané na svojom predlaktí. Ale ako píšem…tieto konkrétne rožky sú len spomienka na vizuál. Ako chutili už netuším. Bagety v Mníchove. Čo k nim dodať. Tak ja by som Vám priala vidieť, ako si predstavujú bagety v Mníchove. To je skôr chlieb v bagetovej forme. A oni to vážne volajú bageta. Tak odštipkávať z týchto bagiet nejde. Striedka je hutná, bez bublín a jedenie holými ústami …na to je príliš taká….suchá. Nemá ten príjemný povrch krehkého chrumkania. Vyzerajú tak, že áno, že chrumkajú, ale skutočne to nie je tak. A nie sú ani ľahké. Slovenské bagetové koliesko, mi stačí obložiť šunkou a syrom a zeleninou. Toto mníchovské musím najprv natrieť nejakým pomazom, aby sa ľahšie kĺzalo dolu hrdlom. Tieto mníchovské bagety využívam ako podklad na mini chlebíčky a ti nemôžu byť ani veľmi hrubé. A nechutia mi ani mníchovské žemle. Všetko je príliš hutné, tvrdý povrch….nie chrumkavý, ale tvrdý. V každej pekárni to vyzerá úžasne, ale pre mňa a DM tam nič nie je. Sladké pečivo nekupujeme, takže to nehodnotím, ale na pohľad vyzerá dobre. A ukradli mi v takej pekárni peňaženku. V Mníchove. V pekárni kde som chodievala denne – už tam nechodím. Tak.
Na Slovensku si pamätám, chlieb dovezený rovno z pekárne. Horúci a voňavý a chrumkavý. A aj keď už vychladol, tak bol dobrý. Aj súčasné chleby slovenské a české, také tie bežné, konzumné nám chutia. V Jihlave kupujeme Šumavu a v Banskej Bystrici Slatinský. Teda to sú také tie bežné obchodové. Tam ešte aj cmarový, alebo zemiakový kupujem. Vlastne neviem, či ten cmarový ešte mávajú. Vlastne viem, ešte o jednej pekárni v Banskej Bystrici, ale tam som ešte nebola a neviem si spomenúť ako sa len volá. Už viem už viem…..Chlieb a láska. Majú predajňu pod tržnicou na námestí. Tam oproti bývalému Depu. Nepoznám ich sortiment, ale chleby majú úžasné. Priviedla nás k nemu naša Julka. Bol súčasťou sortimentu v jednej kaviarni, kde Julka pracovala ako barmanka a keď sa nedopredal, tak ho raz priniesla. Ja odchovaná mníchovským sortimentom, som ho jedla normálne holými ústami. Predávajú ho aj v Európe. Majú stánok pri východe na parkovisko. A podistým ho predávajú aj inde, ale o inom neviem. V Mníchove predávali niečo veľmi podobné, ale bol menší a drahší. Predával sa v sieti obchodov Tengelmann. Ale Tengelmann sa zmenil na Edeku a tam už ten chlieb nepredávajú. A už som ho nikdy, nikde nevidela. Ten chlieb dokonca chutil aj Dobrej Svokre a ona chlieb nejedávala vôbec. Ale tento sme jej občas priviezli a tiež ho vraj jedla holými ústami. Ktovie či je to tiež spomienkový idealizmus, alebo bol ozaj dobrý. Alebo pekáreň Rischart v Mníchove. Tam som tiež kupovala skvelý chlieb. Prestali ho vyrábať. Na veľké nákupy chodievame do V – Marktu a tam sú mimo jeho predajnej plochy, tak na boku, rôzne predajničky a je tam aj pekáreň, neviem jej meno. A tam sme kupovali okrúhly alsaský chlieb. Tak ten bol skvelý. Vážne skvelý. Presne ten , ktorý odštipujete, odštipujete. A hádajte čo. Prestali ho predávať. Majú tam niečo veľmi podobné, tak sme začali kupovať ten. Chyba toho alsaského aj tohto teraz , bola tá, že oni sú okrúhle, čo by nebol problém, ale oni sa tým, že sú to také tie ľahké chleby s veľkými okami, nedajú dobre krájať. Oni ho robia tak, že ide viac do šírky, ako do výšky. Neviem čo je to za zvyk. Tak si ho dáme nakrájať tam v pekárni, ale aj keď je nastavený na najväčšiu hrúbku, tak sú to strašne tenučké a dlhé pláty chleba. Človek kým zje misu fazuľovej polievky, aby zjedol tri celé, neprekrojené krajce. A veľmi zle sa z nich robia obložené chleby pre DM do práce. Skončilo to tak, že kupujem také tie nedopečené žemle, ktoré si dopekám ráno sama. Lenže. Tie sú dobré iba hneď, čerstvé po upečení. Maximálne tak do dvoch, troch hodín. A je to strašná otrava, každé ráno zobrať dve žemle a piecť ich. No robím to. Dobrý Manžel miluje ciabattu. Neuveriteľné. Kto by už mal rád ciabattu. Raz si aj kúpil v Mníchove, ale odvtedy nikdy viac. Kupuje si ju Čechách. Na Slovensku nechodieva na nákupy a ja to nekupujem, tak nevie ako chutí na Slovensku. Takže som sa hecla a že mu ju upečiem. Naštudovala som veľa veľa veľa .. aj videjká som prebehla, aj som si počítala čo to na rôznych fórach a ah s AI som sa poradila a usúdila som, že nie je mi v Mníchove súdené upiecť doma ciabattu. Mne je vo všeobecnosti veľmi ťažko piecť takéto veci, pretože pri plynovej rúre je to peklo. Aj tie žemle, ktoré si len dopekám, musím v strede procesu , otočiť na plechu bruchom hore, aby mali zapečený vrch. No a ciabatta sa robí z tzv mokrého cesta. Ja som rada, že dokážem upiecť tie predpečené žemle, nieto takú vec, čo sa pečie z mokrého cesta. Bože. A tak som sa dala zlákať chlebmi , ktoré sa volajú „bez miesenia“ A tak som si naštudovala tento typ pečiva a zvážila svoje možnosti a schopnosti. A toto tu som upiekla. Som spokojná. Bochníky majú skvelú, rustikálne vyzerajúcu kôrku, chrumkavú…nie tvrdú, ale vážne chrumkavú. Striedka nie je hustá, ale ani zase okatá, je mäkká a dá sa skvele na ňu natierať.
Suroviny
Na 6 väčších bochníkov budeme potrebovať
500 g hladká múka T550 300 g voda (teplá) 2 čajové lyžičky soľ 10 g čerstvé droždie 1 čajová lyžička cukor
Postup
Do misy nalejeme vlažnú vodu, pridáme čerstvé droždie aj cukor, premiešame, aby sa droždie úplne rozpustilo, a necháme pár minút postáť, kým sa neobjavia malé bublinky.
Prisypeme múku a soľ. Vareškou miešame dovtedy, kým v mise nezostane žiadna suchá múka. Cesto je v tejto fáze lepivé, hrboľaté a hustejšie, čo je pri tomto pomere vody prirodzené.
Misku zakryjeme a necháme cesto približne dvadsať minút odpočívať. Tento krátky odpočinok pomôže múke nasať vodu a cesto sa stane pružnejším a lepšie ovládateľným.
Po dvadsiatich minútach si navlhčíme ruky vodou. Cesto z jednej strany nadvihneme, natiahneme smerom nahor a preložíme na opačnú stranu. Misku pootočíme a urobíme celkovo štyri takéto preklady. Toto jedno skladanie stačí, aby sme získali pevnejší povrch a pravidelnejšiu striedku.
Misku opäť zakryjeme a necháme cesto kysnúť približne 40 minút, podľa teploty v kuchyni. Malo by byť mäkké, nadýchané a mierne bublinkové, ale stále držať tvar a byť pevnejšie. Pracovnú dosku jemne posypeme múkou. Cesto preklopíme tak, aby sa povrch narušil čo najmenej. Ostrým nožom alebo škrabkou rozdelíme cesto na približne osem kusov. Jednotlivé kusy iba jemne nadvihneme a prenesieme na papier na pečenie. Necháme ich desať minút odpočívať, aby sa napätie po rezaní uvoľnilo.
Plech necháme nahrievať v rúre a rúru predhrejeme na 250 °C aspoň dvadsať minút. Bochníky prenesieme aj s papierom na horúci plech a pečieme osem až desať minút pri vysokej teplote.
Potom teplotu znížime na 220 °C a dopekáme približne desať až pätnásť minút, podľa veľkosti bochníkov a požadovanej farby.
Ak chceme výraznejšiu kôrku, na posledné minúty môžeme zapnúť horný ohrev. Upečené bochníky necháme aspoň pätnásť minút chladnúť na mriežke.
——————————————————————————————————————————
Tak moji milí, takto by sa to robilo, keby sme žili v ideálnom svete…..ale môj svet ideálny nie je ani náhodou. Takže tento krásny , technicky presný a dokonalý recept Vám prerozprávam do môjho sveta v ktorom som upiekla tieto fajné, fajné chlebíky. A je na Vás ako sa rozhodnete. Napísala som Vám pravdu, pretože neviem, ako by vyzerali tie bochníčky z ideálneho sveta….z toho môjho vyzerajú presne tak, ako vidíte. A poďme na to s mojimi rozdielmi ——————————————————————————————————————————-
Do misy nalejeme teplú vodu, pridáme čerstvé droždie aj cukor, premiešame, aby sa droždie úplne rozpustilo, a necháme pár minút postáť, kým sa neobjavia malé bublinky. Tu by som rada povedala, že ja radšej tekutiny vážim, ako meriam. Príde mi to omnoho šikovnejšie a presnejšie. Viem, že na súčasných digitálnych kuchynských vážkach sa dá nastaviť aj množstvo v ml, ale rôzne tekutiny vážia inak. Preto si vždy na internete zisťujem, koľko váži napríklad olej, mlieko, smotana atd a prerátam si množstvo ml na gramy.
Prisypeme prevzdušnenú múku a soľ. Soli v pôvodnom recepte bolo menej a hotový chlieb sa nám zdal málo slaný, Preto som do rozpisu pridala väčšie množstvo soli. Vy si zvoľte či dáte jednu, alebo dve lyžičky. Vareškou miešame dovtedy, kým v mise nezostane žiadna suchá múka. Cesto je v tejto fáze lepivé, hrboľaté a hustejšie. Cesto skutočne nepotrebuje, aby ste do neho strčili, čo len prst a len to všetko pozhŕňajte do jednej kopy vareškou.
Misku som zakryla a nechala kysnúť. V mojom prípade to bolo približne sedemdesiat minút, pretože som zabudla zapnúť časovač a pretiahla kysnutie takmer na dvojnásobok. Cesto za ten čas pekne narástlo, uvoľnilo sa a bolo mäkké a vzdušné, ale ešte stále trochu pevné.
.
Navlhčíme si ruky vodou. Cesto z jednej strany nadvihneme, natiahneme smerom nahor
a preložíme na opačnú stranu.
Misku pootočíme a urobíme celkovo štyri takéto preklady. Toto jedno skladanie stačí, aby sme získali pevnejší povrch a pravidelnejšiu striedku.
Po skladaní necháme cesto ešte raz kysnúť, tentokrát približne tridsaťpäť minút. Za ten čas sa jemne nafúkne a je pripravené na tvarovanie.
Pracovnú dosku poprášime múkou. Ako vidíte neprášila som, ale sypala. Predtým som čítala o ciabatte a tam sa píše vyslovene o veľkom množstve múky a nejako som to udržala v hlave, aj keď som už piekla niečo úplne iné.
Cesto opatrne preklopíme tak, aby sa jeho povrch čo najmenej narušil.
Ideálne by možno bolo, keby som cesto rozdelila na dva bochníky, ale ja som chcela porcie. DM miluje kôrku a chcela som aby mal viac kôrky ako striedky a aby som mohla porcie zmraziť a po jednej vyťahovať. Jedna je pre DM tak akurát. Pomocou škrabky cesto teda prerežeme na asi šesť približne rovnako veľkých kúskov, Každý bochník len jemnučko nadvihneme a prenesieme na plech vystlaný papierom na pečenie. Netvarujeme ich, nestláčame ani nerolujeme – rustikálny tvar je pre tento typ cesta prirodzený. Prenášame ich tak, ako keby sme niesli živé striebro. Nie je dôležitá rýchlosť, ale nesmierná jemnosť.
Bochníky necháme krátko odpočívať, zhruba desať minút.
Medzitým rozohrejeme plynovú rúru na najvyššiu teplotu a plech necháme nahrievať vo vnútri. Teplota v plynovej rúre kolíše, preto je dôležité dopriať jej minimálne dvadsaťpäť minút predohrevu. Nepoužívame paru ani plech s vodou, pretože v plynovej rúre môže para zhasiť plameň.
Keď je rúra dostatočne horúca, prenesieme bochníky aj s papierom na rozpálený plech. Ja som ten horúci plech vybrala a okamžite prehodila, tu je zas potrebnejšia tá rýchlosť, aby plech nestrácal teplo.
Pečieme pri teplote okolo 240 °C približne osem minút. Po tomto čase teplotu znížime na približne 220 °C a pokračujeme v pečení. Keďže som netušila, že para môže plyn uhasiť, tak ja som podľa odporúčaní, do rúry dala aj plech s vodou. V priebehu pečenia mi plyn 2x zhasol, nevšimla som si to hneď, netuším, ako dlho mi tá rúra chladla– ak sa to stane, stačí rúru znovu zapáliť a pokračovať. Skoro ma piclo, čo Vám budem čo hovoriť. V tom momente som sa už duševne pripravovala , že z rúry vytiahnem niečo neduživé, čo si priviniem na hruď a s plačom vyhodím.
Dosť na tom, po tomto čase bolo pečivo stále veľmi bledé.
(tu som chcela pridať fotku, ako boli bledé, ale namojdušu som nerozoznala medzi nafoteným materiálom, ktoréže to sú)
V plynovej rúre sa to môže stať, preto sme plech posunuli o jeden zúbok vyššie, aby bol vrch bližšie k zdroju tepla, čo je v prípade plynovej rúry, rozpálený vrch rúry. Keď ani to nestačilo, na poslednú minútu som bochníky otočila hore nohami. Vrch sa tak rýchlo dofarbil a získal peknú hnedú farbu. Upečené. Aleluja.
Bochníky preložíme na mriežku a necháme približne pätnásť minút vychladnúť.
Kôrka zostane chrumkavá a striedka mäkká a jemná. Táto verzia je výsledkom skutočného postupu z mojej kuchyni – s dlhším prvým kysnutím, neskorším skladaním aj komplikáciami plynovej rúry – a napriek tomu sa mi vydarili výborné rustikálne bochníky. A čo je vyslovene očarujúce a DM to nesmierne ocenil…..kôrka ostala chrumkavá aj po zmrazení a rozmrazení. Ja len teraz premýšľam, že podľa akého postupu ich budem piecť nabudúce, či sa držať tohto chybného, alebo ísť do neznáma a skúsiť neskúsené 🙂
„Ak hrniec po haluškách ostane čistý, niečo som robila zle“
Ja som perkelt nevarila už ani nepamätám. Môžem smelo povedať , že určite niekoľko rokov. Ja som varila také tie rôzne paprikáše a gumbá a kurence na paprike a podobne. A tých som sa dovarila do milej chuti, pretože Môj Dobrý Manžel tento druh váry miluje. Ale taký ten maďarský perkelt…tak to je iná káva. Ten mi kuchyňou nezavoňal vážne dlho. Perkelt je špecifické maďarské jedlo a mnohé a mnohé gazdinky si mýlia perkelt s paprikášom a čo vlastne do perkeltu má, alebo nemá ísť. Ak dáte do perkeltu čokoľvek paradajkové…nevaríte perkelt. Ak tam dáte smotanu….nevaríte perkelt. Ani čerstvá paprika by tam nemala ísť. Hej podľa fotky vidíte, že tam mám kúsok zelenej papriky. Od raňajok mi zostal taký vršok a už bol zvädnutý a obmäknutý na jedenie.. Tak som si dovolila ho tam dať. Pridala som aj sušenú papriku, ktorá nie je pomletá. Pridávam ju už do každého varenia a mám ju veľmi rada. Je to chilská odroda paprík a je inak sušená, ako sa suší v Maďarsku. Neviem ako sa suší tam a tam. A pre toto, som tento perkelt nenazvala maďarský, ale len perkelt. Takže v zásade vieme, čo perkelt je. K perkeltu sa na Slovensku robia halušky. Nie zemiakové, ale normálne prílohové, múčne halušky. Viete, že nemám ani poňatia, čo dávajú k perkeltu v Maďarsku? Ja som vlastne za svojho života , bola v Maďarsku 2x. No ozaj. Prvýkrát ako mladé dievča, so svojimi rodičmi. A druhýkrát tiež ako mladé dievča, ale už som mala Radku, neviem, či som mala najviac nejakých 22 rokov. Z toho pobytu s rodičmi si nepamätám ani kde sme boli ubytovaní, ani čo sme jedli , ani názov kde sme boli, ani ako dlho sme tam boli a boli to nejaké termálne kúpaliská. Ale výborne si pamätám dve príhody odtiaľ. Prvá. Išli sme s busom, celý zájazd, asi z tatíkovej práce. A veselo bolo v autobuse, čoby nie. Kadejaké fľaše kolovali, aj kadejaké požívatiny, aj sa spievalo, aj sa srandičky robili. A bol tam taký pán, čo chodil po celom autobuse a fotil, strašne veľa fotil. U každého sa zastavil, s každým chichoty veľké robil. A zrazu v tom autobuse sa začal šíriť príšerný smrad, aleže príšerný. Okná boli pootvárané a išli sme tam podochnúť od toho smradu. Vtedy neexistovali autobusy, kde boli k dispozícii cestovné toalety, ale to ako keby sme mali upchaté wc, priamo uprostred uličky. A keď už to bolo ozaj neúnosné, tak pán Lešták z Badína…neviem, či on bol vodič, alebo len sedel ako vedúci zájazdu vpredu. Je zázrak, že si vôbec pamätám jeho meno a odkiaľ bol. Tak tento pán Lešták zvolal : „XYZ!!!!!!!!!, Ty hovädo, Ty máš na topánke nalepené hovno a rozniesol si to pri tom fotení po celom autobuse!“ I vskutku. Keď mal bus prestávku, tak asi ten pán čo fotil, vbehol do lesíka na malú potrebu a stúpil do toho, čo tam zanechal nejaký putujúci, ktorý tam prišiel na veľkú potrebu. A tak autobus zastal niekde kde bola pumpa, chlap si išiel napustiť vodu do vedra a zmyl celý autobus a svoje topánky nevynímajúc. A druhá príhoda je tiež výborná. Kto je v mojom veku a vyrastal na dedine, tak veľmi dobre vie, aké panovali zvyky. Smútok za rodinnými príslušníkmi, aj za tými z trochu širšej rodiny sa nosil dva roky, za blízkymi tri roky. Žene, ktorej umrel muž, už doživotne chodila v čiernom. Telo mali ženy biele ako mlieko, okrem predlaktí a do polovice lýtok. Tie mali opálené do čierna. Potom sa už začali nosiť aj šatové zástery, takže v horúčavách nosili aj staršie ženy, takéto zástery. Ale tie v Selciach , ešte aj do tých šatových záster nosili tričko, aby nemali nahé ramená. Šatka na hlave musela byť, žiadna čiapka, alebo baranica. Šatka. Moja stará mama Betka (božtek do nebíčka), ani nevedela ako, ale ona nosila šatku v lete na pole, alebo na sená, ako hipísačka. Ona si tú šatku neuviazala pod bradu, ale tak že konce zaviazala dozadu na temene. Skrátka ženy zahalené a vdovice…tým bol koniec. A tak sme išli v tom Maďarsku na kúpalisko a čo sa nestalo. Našli sme si výborné voľné miesto, vedľa nejakých dvoch opustených diek, tak sme sa tam zložili a celý ten zájazd tak v dohľadnej vzdialenosti. A hádajte kto prišiel na tie dve voľné deky. Naši susedovci zo Seliec so svojou mamou. No ja neviem koľko mala rokov vtedy, ja som mala pocit, že bola nad hrobom, ale ak mali moji rodičia nejakých 40 rokov, tak tá seniorka mala už určite viac ako 60 rokov. A mala oblečené dvojdielne plavky!!!!!!!!! Tak teraz mi to príde smiešne, pretože je úplne iná doba a ja som teraz tak stará ako ona a ja si oblečiem ozaj hocičo. Ale vtedy?????? V roku 1978? Tá tetka mala hádam 40 kíl, vysušená strašným spôsobom, biela ako mlieko, len chodidlá a ruky ako som opisovala, opálené. A dvojdielne plavky, prsia jej viseli hádam po brucho. Tá rodina by sa najradšej v božej onej videla. Oni ani v päte nepredpokladali, že sa môže toto stať. Tetka ich musela preklínať, lebo až to vidím, ako ju jej deti prehovárali, že sa nemá báť, ktože už bude v Maďarsku z Banskej a už vôbec nie zo Seliec. A veru sa aj zbalili a odišli. Potom v Selciach, prišla dcéra tej pani za mojou mamou, že nech nikde nepovie, že tetka bola v plavkách 🙂 A druhý krát som bola v Maďarsku v Budapešti na nákupoch, pretože oni sa nejako vzopreli ruskej komunistickej zvrchovanosti a dovolili v nejakej malej miere súkromné podnikanie a tak mali obchodíky s oblečením od výmyslu sveta. Vtedy by som si už asi zapamätala , keby som tam nejaký ten perkelt jedla, ale my sme mali chlieb s klobásou a vajíčkom a vo fľaši, obalenej alobalom, urobený čaj. Takže vážne netuším, čo sa jedáva k perkeltu tam. Na Slovensku tie spomínané halušky. Halušky sa dajú urobiť aj hocijako. Aj s jedným vajcom, aj bez vajca, aj z piatich vajec. Ja som teraz urobila z vajec štyroch na 4 porcie halušiek. Viete, ja už vajcami nešetrím. Janko Dobrý Zať, ten urobí palacinkové cesto do litra mlieka s jedným vajcom ako nič. Aspoň mi to tvrdí. Ja na pol litra mlieka dávam tri. Tie Jankove som nejedla, ale aj na chate keď som robila moje palacinky a rozdávala ich, tak každý tvrdil, že také dobré , že ako ich robím. A keď poviem, každý pokýva hlavou a povie…no my len jedno vajce (2) dávame. A tak radšej nešetrím, pretože DM na to povedal, že je to možné, ale moje palacinky sú tak dobré, že ich môže jesť aj samotné bez náplne. A vážne, potom som si uvedomila, že do cesta dávam aj vanilku, takže asi preto mu chutia aj bez náplne. A aj tu na blogu, mám recept na halušky, kde ide na pol kila múky jedno vajíčko. Mali ich tak radi moji rodičia, tak som ich tak robievala. Ale napríklad do bavorských špeclí ide až 5 vajíčok a to som vtedy trochárila, lebo je vraj celkom bežné dávať sedem. Dosť na tom. Halušky nerobievam zase až tak často, pretože DM ich nejako nevyžaduje. On miluje kolienka , takže si pýta kolienka. No ale k perkeltu si to tak nejako vyžaduje móres. Tak som po dlhom dlhom dlhom čase robila aj halušky. A ja trúba jerichova, som pozabudla už na fortieľ a vzala som strašne úzky hrniec. Vysoký bol fajne, ale úzky. A kým som si spomenula na grif, moje nervy. Ja som ten hrniec tak okydala, ako keby som bola prvôstka. Haluškár nemám, hádzala som ich z doštičky. Kým si ruky spomenuli, tak sa mi veru aj pár nevídaných podarilo urobiť 🙂
No a teda poďme na to.
Suroviny
na 4 porcie budeme potrebovať :
Na perkelt 800 g kuracie stehenné mäso – ja som vykostila a odkožila 350 g žltá cibuľa 2 veľké polievkové lyžice bravčová masť 2 polievkové lyžice sladká mletá paprika 1 plytká polievková lyžica údená mletá paprika 1 pálivá paprička (voliteľne) 1 čajová lyžička soľ čerstvo drvené korenie 150 až 200 ml horúca voda ja som dala ešte trošku čerstvej zelenej papriky a sušenú červenú papriku
Na halušky :
500 g polohrubá múka 4 ks vajce 200 až 230 ml voda 1 zarovnaná polievková lyžica soľ
Ja som robila všetko z polovičnej dávky, preto množstvá na fotke nezodpovedajú rozpisu
Postup
Cibuľu očistíme a nasekáme. Ja som použila kuracie stehná bez kosti a kože a nakrájame ich na väčšie kúsky. Dáme si zovrieť vodu. Do kastróla dáme rozohriať bravčovú masť a vložíme do nej cibuľu. Na cibuli si dáme záležať, dusíme ju 10 až 12 minút a dávame veľký pozor, aby nám nezhnedla. Musí byť mäkká. Kastról stiahneme zo zdroja tepla a do cibuľového základu vsypeme papriku aj sladkú, aj údenú . Neustále miešame aby nezhorkla a hneď zalejeme troškou horúcej vody, aby sa vytvoril taký paprikový šťavnatý základ.
Nechceme aby sme mali polievku, alebo omáčku. Správne urobený paprikový základ je veľmi dôležitý. Hlavne aby nebol pririedky a nezhorkol. Vrátime na zdroj tepla a vložíme kuracie kúsky, posolíme, pridáme čerstvo drvené korenie.
Ja som pridala aj pálivú papričku a tú sušenú papriku. Keď nemáte, nedáte. Obalíme ich v základe a popražíme minútku.
Prikryjeme pokrievkou a stíšime zdroj tepla. Takto dusíme nejakých päť minút. Mala by sa nám vytvoriť šťavička.
Vlejeme horúcu vodu, privedieme k varu, prikryjeme pokrievkou a stíšime zdroj tepla.
Perkelt sa nemá variť vo vode, ale vydusiť sa do hustoty. Po pol hodine skontrolujeme. Ja som mala už mäso úplne mäkké, ale mala som príliš hustú šťavu,
tak som pridala pár lyžíc horúcej vody a priviedla k varu. Po prvej bubline hneď vypneme. Dochutíme ešte podľa seba. No a ideme urobiť halušky. Do väčšej misy nasypeme múku a pridáme soľ. V strede urobíme jamku, do ktorej rozklepneme vajcia, a vidličkou ich začneme zapracovávať do múky. Postupne prilievame vodu a miešame, kým sa všetko nespojí do hladkého cesta.
Cesto má byť husté a lepivé, také, aby držalo tvar, ale zároveň sa dalo pretlačiť cez haluškár bez veľkej námahy. Ak je príliš husté, pridáme trochu vody. Ak je riedke, prisypeme trochu múky. Hotové cesto necháme krátko postáť, približne 5 minút, aby múka nasiakla tekutinu a cesto sa ustálilo. Medzitým dáme do veľkého hrnca variť osolenú vodu. Keď vidím v rôznych videách hádzať halušky či z lopatky, alebo cez haluškár, tak gazdiné namáčajú do vriacej vody. No mne to príde ako nezmysel. Akonáhle položím cesto na horúce nástroje, tak sa mi akokeby malá vrstvička cesta uvarila….umyť to potom je peklo. Za mňa namáčanie do vriacej vody ..ee. Ja doporučujem vypláchnuť haluškár veľmi studenou vodou a možno vytrieť dvoma kvapkami oleja. A to isté urobiť aj s lyžicou. Keď začne vrieť, cesto naberieme na haluškár a pretlačíme ho priamo do vriacej vody. Halušky po vyplávaní na povrch ešte 1 až 2 minúty povaríme. Nakoniec ich precedíme cez sitko, krátko prepláchneme horúcou vodou a premiešame s malým množstvom masla alebo oleja, aby sa nelepili. No a pre tých čo nemajú haluškár ako ja. Pripravíme si veľmi veľmi studenú vodu. Namočíme si studenou vodou aj lopárik aj nôž. Hádžeme cesto v dávkach. Na dosku položíme časť cesta,
rozotrieme ho a nožom odkrajujeme malé kúsky do vriacej vody. Namáčame nôž jedine do tej studenej vody. Nahádžeme halušky, keď vyplávu , necháme minútku povariť, vyberieme sitkom, prepláchneme .
Lopár znovu prepláchneme studenou vodou, naberieme časť cesta, hádžeme, povaríme, vyberieme prepláchneme. Očistiť haluškár, alebo lopár bude práca hrou. Do hotových halušiek dáme kúsok masla,
prikryjeme pokrievkou a po čase ich premiešame nech sa všetky obalia v masle. A máme hotovo. Dobrú chuť. DM si nesmierne pochutil . Že mu to vraj chýbalo toto jedlo na jedálničku a že je to jasná jednotka.
Som si istá, že v 90 percentách moderných domácností, nájdeme v mrazničke tento repertoár – pečivo a chlieb, nejakú zeleninovú zmes, ríbezle, ktoré nanútila mama, buchty na pare , bryndzové pirohy, mrazený hrášok, ktorý je poprípade z jednej štvrtiny rozsypaný po dne. Neviem, či sme moderná domácnosť, ale okrem buchiet a pirohov, máme všetko. Akurát sa mi nesype hrášok. Na to som alergická. Život ma naučil. Musela som sa naučiť používať zdieľané mrazničky, do ktorej si dávalo viacero gazdín, to čo považoval za potrebné. A ak mám používať takúto mrazničku, tak radšej nedávam do nej nič, už kvôli mojej psychickej pohode. Kým som neurobila toto rozhodnutie, tak som zakaždým keď som do spoločných mrazničiek išla niečo uložiť, premýšľala som. Všetko som dávala do rovného, tľapkavého tvaru. Balila som to do sáčkov, ktoré sú určené do mrazničiek. Písala som na každý balíček čo to je a utesnila všetko a ešte aj gumičkou zabezpečila. Vždy keď som niečo do tej mrazničky dala, tak som vyslovene premýšľala tak, aby som vytvorila aspoň jedno prázdne miesto, pre toho, kto príde po mne. Keď som takéto spoločné mrazničky organizovala, alebo čistila, tak som bola zúfalá. Nachádzala som mäso, ktoré bolo v jednej hrude šľahnuté dovnútra v tom, v čom ho kúpili. Dve kuracie stehná v sáčku, do ktorého by sa zmestilo pol morky. Stačilo aby si tam niekto hodil tri stehná, kilo karé a kura a bolo vybavené. Možno som tam mohla postrkať do priestorov medzi , samostatne mrkvu . Inak poloprázdny, úplne nehospodárne zahltený priestor. Všetko miesto zaberali tieto tri veci a veľké sáčky. A kompozičný vrchol bol, keď som našla asi tri otvorené, do polovice minuté konzervy paradajkového pretlaku. Normálne konzervy v mrazničke!!!!! Otvorené a poloprázdne, ešte aj ten vrch ozubený mali. Také čo si môžete o to rozrezať celé bruško prsta. Alebo žemle v papierovom sáčku. To je už čo za rozum, dať do mrazničky niečo v papierovom sáčku. Ja ako debil som každé kuracie stehno vykostila, karé , alebo krkovičku som nakrájala a ukladala rezne do obdĺžnika na plocho, kura rozporciovala. Veľký kus mäsa som uťapkávala a čo najviac dávala do ploského , rovného tvaru. Medzi tým som nechávala trošku priestoru, aby, keď to vyberiem, pri hľadaní niečoho, mohla som to dať aj bezproblémov naspäť. Do samostatnej krabičky odkladám kosti, ktorú dopĺňam rôznymi odrezkami na polievku. Ešte aj tú krabičku mením podľa veľkosti a naplnenosti, aby som minimalizovala priestorové straty a na krabičke napísané „polievka“. Našťastie čas zdieľaných mrazničiek ma už dávno minul a tak už nemám nad čím kývať hlavou. Raz by mi tá hlava, prisahám , z krku odpadla. Ja si vôbec nepamätám, kým som bola mladá mamička, či bolo vtedy dostať hotové buchty na pare. Teraz hádam, ich majú v každej bežnej samoške. Dokonca aj moja mamička, keď už nebolo v jej silách variť, tak sme jej do mrazničky kupovali buchty na pare a pirohy kadečím plnené. Mraznička Dobrej Cerky je súca len na mrazené pečivo a chlieb. Ona čo dá do mrazničky, to ako keby hodila do hlbokej studni. Vloží a okamžite to prestane v jej hlave existovať. Ja sa môžem spoľahnúť, že ak niečo do tej jej mrazničky vložím, tak to nájdem aj o rok, keď príde čas na opatrovanie detičkov. Ale buchty tam sú, nieže nie. Ale to je pre Dobrého Zaťa. On zase spoľahlivo vie, že tam tie buchty sú. On sladké jedlá s Dobrou Vnučkou milujú. Dobrá Cerka, ona do mrazených nejde, ona ich radšej bude skúšať a skúšať. Vraj sa cíti, aj keď ich jedia nepodarené, ako dobrá matka. Objednať si donášku jedla do domu…to jej problém nerobí, to dobré matky bežne robia :-), ale kúpenské buchty ?????????????????. tak to ohóóó…. Taká je to Cerka Moja Dobrá.
Môj prvý pokus o parené buchty, dopadol katastrofálne. Robila som ich podľa kuchárskej knihy a neviem, či bol preklep v knihe, alebo som si to zle prečítala, to už si nepamätám…ale povedzme, že miesto 20 g cukru do cesta, som tam dala 200 g. Vznikla mi lepkavá hustá hmota, ktorú som po hodine vyhodila do koša. Dobrá Cerka bola vtedy škôlkárka a celý večer mi pílila uši….“a kedy už budú hotové buchty na pare, a kedy už budú hotové buchty na pare“. Vynašla som sa čoby nie….urobila som rezance so slivkovým lekvárom a aj s makom. Bola to veľká spokojnosť vtedy. Ale bolo hrozné, keď v šatni plnej rodičov, jasným spevavým hláskom, mocným ako poľnica, povedala…..“Dnes sme mali na obed buchty na pare a pamätáš sa keď si ich varila a musela to cesto vyhodiť?“ Niektoré maminky sa zachichotali…..mrachty…by som chcela vidieť, koľké z nich robili doma buchty na pare. Parené buchty sa u nás v Selciach nerobievali. Tatík ich nemal rád a my sme neboli sladké deti. Po tom prvom nepodarenom pokuse, som na buchty zanevrela. A aj keď som sa vydala za Môjho Dobrého Manžela, napriek tomu, že jeho rodina je vyslovene odchovaná na sladkých jedlách, parené buchty nerobia. Rôzne plnené knedliky zo zemiakového, kysnutého, alebo odpaľovaného cesta, to je iná vec. Ale tie sa varia vo vode. Parené nerobia vôbec. Teda za mojich 25 rokov spoločného života medzi nimi, som to nevidela naše jihlavské ženy variť. Veľmi veľmi, som ich chcela vedieť urobiť. Kupované som nechcela ani za nič. To som ako Radka Cerka. A tak som ich skúšala a skúšala. DM zjedol vždy všetko, jemu nevadilo, že sú raz spľasnuté, raz tvrdé, raz také a raz onaké. Zjedol bez rečí s veľkou chuťou vždy. Možno tak na 6 pokus mi vyšli také ako by som chcela. Ale aj tak zakaždým na nich nájdem nejakú chybu, ale už nebývajú také nepodarené. Robievala som ich vždy z normálnej bežnej hladkej múky a posýpala tvarohom, lebo tak to má rád DM a mne to bolo jedno V Mníchove to je ale problém, pretože tvaroh vhodný na posýpku tu neexistuje. Takže mak. Ten mak ktorý sa kupuje ako mletý, mi prestal úplne chutiť. Áno je pomletý, ale aj tak je ostrý a škriabe v krku a nechutí ako ten čerstvo mletý. Tak som si v Mníchove kúpila normálny mlynček….trieštivý na mak. No a problém ktorý som vždy riešila a riešim je ten, že ja som si vždy predstavovala , že tie buchty budú mať okrúhle, lekvárové srdce. A nie. Vždy po rozkrojení , je ten lekvár rozliaty pod vrchnou kôrou. A tak som zahusťovala lekvár makom alebo perníkom. A nikdy to nepomohlo. A tak som si sadla k internetu a hľadala dôvod. A toto mi našlo . Mak aj perník majú olejové zložky a na zahustenie za studena to funguje, ale pri parení , teplom sa ten lekvár zase len rozleje. Takže nabudúce vyskúšam nejaké suché zahusťovadlo. Tentokrát som chcela vyskúšať buchty na pare tak nejako inak. A vymyslela som toto. V Advente sa ešte len pripravujeme na Vianoce a chuť na sladké ešte nie je zasýtená koláčmi a zákuskami a sladkými pečením. Ešte máme radosť zo sladkého jedla. A tak som urobila tieto …..s chuťou Adventu…… Nie sú to také babičkovské puf knedle. Sú robené z múky T 550, to je múka určená na kysnuté cesto a má v sebe viac lepku. Sú hustejšie, ale sú ľahučké, mäkké, pružné. Nevšednejšiu chuť im pridáva strúhaná citrónová kôra . Potrela som ich maslom, ochutené rumom a ten úplne najvýraznejší tón im dodala posýpka, ktorú som urobila zo strúhaných rumových perníkov. No a nabudúce , to už ale až niekedy v Novom Roku, ak dožijeme, budem robiť buchty na pare len z polohrubej múky a lekvár zahustím piškótami, alebo nejakým kuchynským škrobom. Uvidím ako to dopadne.
Suroviny
Na približne 16 buchiet budeme potrebovať
Suroviny na cesto
500 g hladkej múky typ 550 250 ml vlažného mlieka 30 g rozpusteného masla 60 g kryštálového cukru 1 vajce 25 g čerstvého droždia 1 balíček vanilkového cukru nastrúhaná žltá kôra z jedného citróna 1 štipka soli
Suroviny na plnenie
250 až 300 gramov slivkového lekváru 2 až 3 polievkové lyžice mletých piškót alebo strúhanky (voliteľné: 1 čajová lyžička rumu do lekváru)
Suroviny na potretie
roztopené maslo 1 (2) polievková lyžica rumu
Suroviny na posýpku
2 až 3 kusy mäkkých perníkov – najlepšie rumových nastrúhať
Postup
Pripravíme si kvások. Z teplého (nie horúceho) mlieka odoberieme dve až tri polievkové lyžice, pridáme rozdrobené droždie, jednu čajovú lyžičku cukru a trochu múky. Necháme asi pätnásť minút napeniť. Do misy dáme múku, zvyšný cukor, vanilkový cukor, soľ, nastrúhanú citrónovú kôru, vajce, rozpustené maslo a napenený kvások. Vypracujeme hladké, pružné cesto. Ručne miesime približne desať až dvanásť minút. Ja som znovu chcela vyskúšať miešanie šľahačom s vlnitými násadkami a asi po x-tý krát som po piatich minútach prešla na ručné miesenie. Miesime, kým sa cesto neoddeľuje od stien a ruky nemám tým cestom úplne zabrblané, ale ostávajú čisté. Misu prikryjeme a necháme približne štyridsaťpäť až šesťdesiat minút kysnúť, kým cesto nezmäkne a nezväčší objem. Cesto z múky typ 550 bude pôsobiť pevnejšie ako cesto z polohrubej múky , alebo hladkej múky – je to správne
Pripravíme plnku Ja som pri týchto buchtách použila mletý mak a na reze vidíme, že to nepomohlo a znovu sa mi lekvár rozlial . Ako som písala v úvode, tak som sa dočítala niečo o suchých zahusťovadlách, nemám s tým skúsenosť, tak najprv napíšem len piškóty. Slivkový lekvár zahustime teda mletými piškótami alebo strúhankou. Môžete ju odložiť aj na tridsať minút do chladu – lepšie drží tvar.
Rozvaľkajte cesto.
Nakysnuté cesto vyvaľkajte na plát približne 35 x 30 centimetrov s hrúbkou asi jeden a pol centimetra.
Hrúbka je nesmierne dôležitá. Ak by bolo cesto tenké, tak buchty nerastú do výšky, ale do šírky a nebudú také kopčekovité a v strede budú tenké. Rozkrájajte ho na šestnásť približných štvorcov. Ja som robila len z polovičnej dávky, preto vidíte len polovičný plát cesta.
Plnenie. Do každého štvorca dáme jednu čajovú lyžičku hustého lekváru.
Balíme tak, že vytiahneme protiľahlé rohy a zlepíme ich dokopy, okraje dobre zabezpečíme a vytvarujeme buchtu, spojom nadol.
Buchty prikryte a nechajte ešte pätnásť až dvadsať minút podkysnúť.
Parenie. Do hrnca dáme parák, kúpený v domácich potrebách. Potrieme olejom. Nemám v Mníchove parák a ani nebudem ho kupovať, pretože mám vlastný spôsob. Mám taký rošt na vysokých nôžkach, ktorý sa má dávať do mikrovlnky.
Ja na ten rošt dám papier na pečenie a nahusto ho poprepichujem a potriem olejom. Vložím túto konštrukciu do veľkého, hlbokého hrnca a prikryjem pokrievkou.
Môžeme dať na hrniec s vodou aj čistú utierku, alebo hustú gázu, alebo nejakú tkaninu. Upevníme ju špagátom. Buchty prikryjeme . Druhým, dostatočne priliehajúcim hrncom hore dnom. Do hrnca dáme vrieť vodu. Poukladáme v odstupe buchty na to, čo sme si z týchto troch možností vybrali. Prikryjeme, aby nám neunikala para Paríme osem až desať minút bez otvárania pokrievky.
Po naparení. Buchty ihneď prepichnite špajdľou, aby unikla para. Potrite ich maslom zmiešaným s rumom
a nechajte pod mierne pootvoreným poklopom desať minút odpočívať.
Po vychladnutí poklop zatvorte úplne. Ak je mokrý, utrite, aby nám nekvapkala voda na buchty.
Buchty polejeme roztopeným maslom, posypeme práškovým cukrom. Ako posyp som nastrúhala rumové perníky….nebudú nastrúhané pekne, lebo sa viac drobia, ako strúhajú, ale ničomu to nevadí. Tá nová chuť prebije všetko. Je v nej všetko čo patrí k Adventu. Citrón, rum, perník, vôňa sliviek
U nás v Selciach sme údené mäso nikdy nejedli so zemiakovou kašou, ako to zaviedol môj Dobrý Manžel. Oni to vraj v Jihlave takto jedávali. Aj som sa to takto naučila – s určitými vylepšeniami – a teraz mi to príde ako úplne normálne jedlo.
Premýšľala som, prečo to takto mamička s tatíkom nejedávali. A myslím si, že som na to prišla.
Údené mäso sa u nás nekupovalo. Až keď sa mi narodila Dobrá Cerka, pamätám si, že som prvýkrát kúpila rolku v sieťke – a aj to len preto, lebo ju kupovali moje kolegyne. Boli to akurátne gazdiné, všetko mešťanky. Z dediny bola len Dáša Milanová a tá ju nekupovala. Ja som sa nechala strhnúť Šárkou a Mariškou.
Raz som nevedela, či to mám variť v tej sieťke alebo ju dať dolu. Tak som ju dala dolu – a mala som z toho rozďavenú hrudu. No bolo to pred štyridsiatimi rokmi, nedivte sa.
U nás sa údili rebrá – normálne na dvore v udiarni. Na obloženú misu sme dávali klobásy, šunku a kúpenské, moravské mäso. Údené mäso, ktoré by sa dalo krájať na centimetrové pláty a jesť s kašou, sme nemali.
Údené rebrá sme dávali do kapustnice, fazuľovice a šošovice. A keď sme ich jedli „samotné“, mäso sa páralo ako nite a žuvali sme a žuvali. Nedalo sa to dobre ani prekrojiť. Ako panská panština sa to jesť naozaj nedalo.
Bolo báječné, nie že nie. Keď som ho umývala pred varením, ruky mi voňali dymom, kým som si ich dvakrát neumyla mydlom. A keď sa udiarnička rozobrala a zbalila do budúcej zimy, mäso sme si rozobrali a dala som ho do mrazničky. Do samostatného šuplíka, dôkladne zaizolované v sáčkoch, aby mi ríbezle odložené na bublaninu nezasmradli od dymu. A aj tak som každé kuracie stehno cítila za klobásou.
Karcinogén ako sviňa, ale fantasticky dobrý.
Keď sme už nemali vlastné údené, občas som kúpila údené koleno – ale moji rodičia ani náhodou. Mamička mala otrčenú gambu, že to je údené studeným dymom, že to nie je dobrô a ona to jesť nebude. Basta.
A časy sa zmenili. A kadejakého údeného sa váľa v každej predajni neúrekom.
Chvíľu som bola v eufórii a kupovala som tie vákuovo balené, predvarené, plné vody. To áno, to sa krája jedna báseň a dá sa to jesť aj so zemiakovou kašou.
Potom som začala kupovať na Gazdovských dvoroch údené, ktoré bolo tvrdé a muselo sa variť aj hodinu, aj hodinu a pol. Nie je zlé, ale nie je to to, na čo si pamätám.
A je veľmi čudné, že som práve také objavila v Mníchove. A nie v špecializovanej predajni, ale v najobyčajnejšom hypermarkete. Dováža sa z Rakúska a je to firma Šimič Speck – chorvátske receptúry. Robia najlepšie škvarky na svete. A verte mi, v mojich ústach bola nejedna škvarka.
Robia aj klobásy, ale tie nie sú ono – málo cesnaku, skôr na priamy konzum. Slovenské sú najlepšie, lebo sú cesnakové a dajú sa variť.
Slanina – bombová. Ale údené mäso!!!
Ako keby som si ho práve priniesla z kochu z Podkoníc. A vtedy som si uvedomila, prečo sa u nás údené mäso s príborom nejedávalo. Nedá sa. Medzi zubami vám ostane toľko údených nití, že ak nemáte medzizubnú niť, zošaliete. Jesť sa dá len po vlase.
Po uvarení ho krájam tým najostrejším nožom, čo mám – a ešte si ho priostrujem. Vývar z toho mäsa spieva pieseň nádhernú.
DM toto chorvátske , údené nemusí, lebo je príliš výrazné. Ja, dievča zvyknuté na štipľavý drevený dym, si k tomu blažene privoniavam, ale jesť som si takéto, odvykla tiež. Občas ho ale kúpim, hlavne do fazuľovej polievky. A keď nakrájam mäso na kocky, DM sa vie dojesť do milej chuti.
Kúpim ho tak dvakrát–trikrát do roka. Aj teraz, keď som ho videla, oči mi jedli a kúpila som. Urobila som hrachovú kašu, šunkofleky – a stále mi ostal kúsok prerastaného rebra.
A tak som sa pustila do týchto pirohov.
Keďže chcem rozlíšiť horehronské gule a tieto pirohy, pristúpila som k jemnejšej údenej plnke , spracované až do údenej mäsovej peny. Robila som to prvýkrát a mala som obavy, čo na to DM. On na také sedliacke jedlá nie je naučený.
Veľmi ma prekvapil. Jedol aj na obed, aj večer. Kameň zo srdca.
Len mi povedal, že nabudúce to chce výraznejšie – plnku s cesnakom, majoránkou alebo pikantnejšiu. Pri ďalšom robení pridám ako posyp, určite aj jarnú cibuľku – vraj to veľmi vylepšilo chuť.
Nerobila som z celej dávky, len z dvojtretinovej. A tak aj píšem recept.
Suroviny
Na tri porcie, približne 18 kusov budeme potrebovať :
Na plnku 180 gramov uvarené údené mäso 1 malá cibuľa 1 malý varený zemiak približne 50 gramov čerstvo drvené korenie soľ podľa potreby
Na bešamel 1 orech maslo 1 rovná polievková lyžica hladká múka 80 gramov sladká smotana trochu soli
Na cesto 380 gramov varené prelisované zemiaky 220 až 240 gramov polohrubá múka 1 malé vajce 1 čajová lyžička soľ 1 polievková lyžica olej (voliteľné) okrúhla forma na vykrajovanie s priemerom 9 cm
Postup
Deň dopredu uvaríme pol kila zemiakov vo veľmi slanej vode. Ja dám pokojne aj dve polievkové lyžice soli. Po uvarení zlejeme vodu a necháme ich vychladnúť do druhého dňa.
Ideme urobiť náplň. Uvarené, údené mäso pomelieme , alebo nakrájame na veľmi malé kúsky. Ja som ho zmixovala v robote a rovno som k nemu prihodila aj jeden približne päťdesiatgramový uvarený a ošúpaný zemiak.
Malú cibuľu očistíme a nakrájame na jemno. Rozohrejeme maslo a cibuľu pomaly udusíme do sklovita. Cibuľu zasypeme hladkou múkou, krátko orestujeme a zalejeme sladkou smotanou. Miešame, kým bešamel nezhustne. Trochu osolíme a necháme mierne vychladnúť.
Bešamel pridáme k údenému mäsu so zemiakom
a vymiešame hladkú, jemnú pastu.
Zemiak v plnke nemá za úlohu „nadstaviť“ množstvo. Pridáva sa preto, aby plnku zvláčnil, stiahol ostrú dymivosť údeného mäsa a pomohol jej držať tvar. Príliš hustá plnka by pri plnení piroha, mohla roztrhnúť cesto, príliš mastná by zasa premastila vnútro piroha a okraje by sa nezatvorili. Zemiak poskytne plnke ideálne proporcie.
Plnku odložíme bokom a ideme vypracovať cesto.
Zemiaky ošúpeme. Včera som dala variť pol kila a dnes mi po ošúpaní ostalo 415 gramov. Jeden zemiak som odobrala do plnky, takže čistá váha bola 380 gramov.
Zemiaky prelisujeme. Ak nemáte lis, použite strúhadlo s jemnou slzičkou. Na dosku nastrúhame uvarené zemiaky, pridáme soľ a jedno malé vajce (moje malo pred rozbitím okolo 50 gramov). Prisypeme 220 gramov polohrubej múky a začneme vypracovávať zemiakové cesto.
Pri zemiakovom ceste je vždy rozpätie múky rôzne – závisí od kvality a vlhkosti zemiakov. Správne vypracované cesto sa pri vaľkaní netrhá a nelepí sa ani na valček, ani na podložku. Stačí dosku len jemne poprášiť a povrch cesta tiež. Cesto má byť hladké, okraje nie sú zúbkované.
Ak vyvaľkáme kruh, ostane kruhom. Dá sa zdvihnúť bez roztrhnutia. Ak je cesto príliš mäkké, postupne prisypeme múku a zapracujeme ju.
Ja som cesto asi raz podvihla a raz podsypala, takže som minula aj tých dvadsať gramov múky, ktoré som mala pripravené bokom.
Cesto rozvaľkáme na hrúbku dva až tri milimetre. Vykrojíme kolieska. Myslela som, že ich bude dvadsať, ale vykrojila som len osemnásť. Až potom som si všimla, že vykrajovačka mala priemer 9,5 cm. Ak robíte pirohy prvýkrát, zvoľte radšej väčší priemer než menší.
Plnku ochutnáme. Mne sa zdala chuťovo v poriadku, ale po uvarení bola jemnejšia, než som chcela. Plnku určite dostatočne osoľte a okoreňte. Veľmi by pomohol jeden pretlačený strúčik cesnaku , alebo malá lyžička sušenej majoránky.
Plnku si môžeme prevážiť a vydeliť na počet pirohov, aby boli guľky rovnaké. Keď som videla veľkosť prvých piatich, robila som už od oka. Guľky z plnky držia tvar a netreba si zvlhčovať ruky.
Na každý kruh cesta položíme plnku, tesnučko pod stred.
Vrchnú polovicu cesta prehneme cez plnku, prstami ju mierne zatlačíme do cesta,
vytlačíme vzduch a pevne utesníme okraje.
Vznikne pekný, naplnený polmesiac.
Pirohy ukladáme na podnos poprášený detskou krupicou alebo hrubou múkou.
Dáme variť veľké množstvo osolenej vody. Pirohy varíme v dávkach po šiestich kusoch. Vložíme ich do vriacej vody a čakáme, kým vyplávajú na povrch. Keď vyplávajú, varíme ich na miernom klokote maximálne dve minúty. Vyberieme dierovaným podberákom a necháme dôkladne odkvapkať.
Pirohy kladieme vedľa seba. Neprekrývame ich cez seba. Sú horúce a mäkké, takže s nimi nemanipulujeme zbytočne. Necháme ich vychladnúť a trochu oschnúť. Spevnejú a budú pripravené na opekanie.
Na veľkej panvici s nepriľnavým dnom, rozohrejeme trochu masla a oleja. Pirohy poukladáme vedľa seba a opečieme z oboch strán, aby sa vytvorila zlatistá kôrka. Zbytočne ich neprevraciame, len ich nadvihneme, aby sme videli, či sú už pekne dopečené, a až potom otočíme.
Pečieme len také množstvo, ktoré sa zje.
Na tuku opražíme do zlata cibuľu a pred koncom pridáme trochu masla. Podávame preliate výpekom a restovanou cibuľou. Ja som pridala aj tú jarnú cibuľku.
Ak máte uvarené pirohy a nezjedli sa, vložte ich na panvicu, kde ste predtým dusili cibuľu alebo opekali pirohy, a otočte ich v zostatkovom výpeku, aby sa jemne omastili.
Dajte ich do plastovej nádoby, uzatvorte a vydržia vám do druhého dňa.
V mikrovlnke by sa ohrievať nemali. Ohrejte ich nad parou dve až tri minúty, alebo ich ponorte na minútu do vriacej vody. Alebo ich znovu opečte – tento tretí spôsob je najistejší.
Uvarené pirohy nezmrazujte. Ak chcete mraziť, tak len neuvarené.
Neuvarené pirohy poukladáme vedľa seba na tácku, ktorá sa zmestí do mrazničky. Keď zmrznú, dáme ich do sáčku a uložíme na plocho. Varíme ich nerozmrazené, rovnako ako čerstvé – po vyplávaní na povrch ich varíme ešte minútu až dve.
Uf. Rozpísala som sa. Chcela som, aby sa v tom vyznal aj úplný začiatočník. Nabudúce vyskúšam aj iné plnky.
……a všetci anjeli majú od včera smiechu plné nebo….
Strýčko Ondrej My čo sme ostali dolu, na Teba nezabudneme.
*6. 2. 1933 – +4. 11. 2025
Pide je tradičný turecký plochý chlieb v tvare loďky, ktorý sa plní mäsom, syrom alebo zeleninou. Kıymalı Pide je mäsová, turecká verzia tohto plneného chleba a inšpiráciu som našla u autorky Chef Burçin Arda. Táto dáma je čistokrvná turecká žena a ten turecký názov som vypísala preto, že ak chcete plne autentický, turecký recept môžete si to na stránkach tejto dámy podľa toho názvu nájsť. Zmenila som si tam veľa vecí, aby som chuť prispôsobila našim chutiam. A robila som ho aj s inými množstvami. Napríklad cesto som robila z polovičnej dávky, ale mäsovú náplň som robila celú dávku a celú som ju aj na tie tri kusy použila. A nepoužila som jahňacie mäso a koreniny, ktoré sa k jahňaciemu pridávajú. Dobrý Manžel by to spokojne zjedol aj s jahňacím, dokonca by bol veľmi rád, ale ja by som to nemohla prežrieť a ochutnať som to musela, aby som to vedela na prvýkrát zhodnotiť, ako o tom informovať. Náplň som ochucovala podľa našich preferencií. Zmenila som množstvo syrovej náplne v okraji pide a použila ochutenie a značku syra, ktorú máme radi. Áno, v zásade môžem povedať, že toto je teda pide, hlavne kvôli tvaru, ktorý som dodržala, ale taká moja. Myslím, že každá gazdiná pridáva svoju invenciu, svoje skúsenosti, svoje chute a tak to má byť a je možné, že nejaká turecká gazdiná ich robí tiež tak ako ja. Robila som prvýkrát a je to vidieť. Išlo mi to trochu nešikovne. Rozhodne to upečiem aj mojej rodine na Slovensku. Tam nás bude dostatok, aj na celú dávku cesta. Ospravedlňujem sa za mizernú, mizernú kvalitu fotiek. Dnes som bola veľmi nesústredená a roztržitá. Neodhadla som ani osvetlenie, ani vzdialenosti, ani nastavenie. Úprava fotiek mi zabrala strašne veľa času a aj tak sa s tým nedalo urobiť takmer nič. ….Smútim….
Odpočívaj v pokoji strýčko. Veľmi sa bojím, že tatík nebude chcieť trhať súrodeneckú partiu čo tam hore máte a bude sa ponáhľať za svojou Zlatkou a Vami všetkými…Aničkou, Jankom, Želkou a Tebou…jeho dvojičkou. Z jeho krčmárskej rodiny, už ostal mimo nás detí, úplne sám. Odišla mu manželka, súrodenci, švagrovia, švagriné a Ty si sa narodil o dve minúty skôr a tak si skôr aj odišiel. Boh Ti tam hore žehnaj.
Suroviny
Na tri veľké pide budeme potrebovať
Na cesto :
300 g hladká múka 100 ml sladké mlieko 100 ml voda 3 veľké polievkové lyžice olej 5 gramov sušeného, alebo 15 gramov čerstvého droždia 1 čajová lyžička soľ 1 čajová lyžička cukor Na potretie pide: 1žĺtok + 1 polievková lyžica mlieko + 1 polievková lyžica olej sezamové semiačko
120 g strúhaná mozzarella 80 g tvrdý nastrúhaný syr balkánskeho typu nasekaná petržlenová vňať + syr na posypanie
Postup
Najprv dáme dusiť mäso. Cibuľu očistíme a nesekáme na jemno. Tri papriky očistíme a nakrájame na menšie kocky. Do kastróla dáme rozohriať olej. Dáme podusiť cibuľu, ale len tak do sklovita. Hned k cibuli vhodíme aj bobkový list. Pridáme mleté mäso a to opekáme, kým sa nám nerozdrobí. Osolíme, pridáme tymian a mletý koriander. Premiešame a pokračujeme čerstvo drveným korením, kto má rád ostrejšie, tak pridá chilli. Premiešame a dáme pod pokrievku. Dusíme na stíšenom plameni nejakých desať minúť. Odokryjeme a pridáme mletú sladkú papriku a vlejeme konzervované krájané papriky. Premiešame, podlejeme horúcou vodou a dusíme do mäkka. Strážte si to, ak treba tak občas podlievame horúcou vodou. Kým dusíme mäso, ideme si urobiť cesto. Mlieko a vodu zmiešame a nahrejeme aby bolo teplé, ale nie horúce. Odlejeme polovicu a dáme do neho lyžičku cukru a droždie. Necháme pracovať droždie v mlieku, nejakých päť až desať minút. Do preosiatej múky urobíme priehlbinu a vlejeme do neho kvások, pridáme olej, soľ a zvyšok mlieka. Začneme spracovávať do cesta .Usúdila som, že je dosť husté a tak som priliala ešte trochu horúceho mlieka. Nebojte sa toho, môže byť horúce tak, ako Vám udrží ruka. Vypracujeme mäkké pružné cesto. Prikryjeme a necháme hodinu kysnúť na teplom mieste. Mäso sa nám dusí, cesto kysne. Zmiešame syr s nasekanou vňaťou. Po hodine by malo byť mäso už hotové, odokryjeme ho a necháme vydusiť. Ešte ho ochutíme ak treba. Mala som na linke zabudnutý očistený strúčik cesnaku a tak som ho do toho mäsa prelisovala a môžem povedať, že urobil veľkú parádu. Vykysnuté cesto rozdelíme na tri rovnako veľké bochníky, prepracujeme a necháme ešte podkysnúť 10 minút. Máme hotové mäso
hotové cesto
syr.
Každý bochník cesta vyvaľkáme na ovál asi 30 × 14 cm. Nemusí to byť samozrejme presné. To cesto by nemalo byť tenučké, aby bolo pekne nadýchané po upečení.
Tretinu syra rozložíme dookola okolo celého okraja oválu. Okraje založíme a upevníme. Na to, že som to robila prvýkrát, som nemusela dávať hneď také veľké množstvo syra, aby som získala grif na to, ako to šikovne zabaliť do tunela. Takto som sa s tým vytrápila, Vám poviem.
Táto fotka je naozaj strašná a inú nemám V tejto fáze som už loďky preložila na plech, vyložený papierom na pečenie. Môžete preložiť hneď len ovál a plniť syrom už na plechu. Je to na Vás.
Plnku tiež rozdelíme na tri časti a uhladíme ju do stredu pide.
Posypeme zľahka syrom Okraje pide potrieme rozšľahaným žĺtkom s olejom a mliekom. Nakoniec hojne posypeme sezamom.
Dáme piecť do vyhriatej rúry , povedzme na 200 až 210 stupňov. Pečieme 12 až 14 minút.
Je to samozrejme len orientačné, každá rúra pečie inak. Správne upečená pide má okraje zlatohnedé, syr je roztopený. Ak opatrne pide podvihnete, aj od spodu musí byť zlatá. Pide sa krájajú tak ako je na obrázku.
Podávajú sa hneď po upečení.
Presne tak ako sa podáva napríklad pizza. Pide je vlastne taká turecká pizza.
Dobre som urobila, že som dala viac mäsovej plnky a aj syra. Pide je úžasne šťavnatá.
Toto jedlo rozhodne zaraďujem do rodinného repertoára a budem skúšať rôzne náplne. Ani Vy sa nemusíte otrocky držať mojej náplne, urobte si takú, čo vám bude najviac chutiť. Dobru chuť.
Je vážne zaujímavé sledovať zvyklosti každej, jednej rodiny, čo sa týka stravovania. U Dobrej Cerky je to jasné. Tam máme našu lásku autíka Janíčka, takže tam nie je o čom polemizovať. Varí sa pre neho samostatne. Ale ! Janíčko ma v tomto smere srdí. On vraj u konkurenčnej Dobrej Starej Mamky, je normálne všetko. Teda takto. Ona mu varí samozrejme preferenčné jedlá, ale keď nemá, tak zje tam hocičo. A v škole jedáva vraj tiež normálne. Ale doma!!!!!!!!!!!!!! Tak to je iná káva. Keď bol malý, tak sme ho aj volali Pán Rožkár. Jedine rožky a vždy len rožky. A ráno mlieko do fľaši s dudlom. On so svojím ockom, vstávali vždy o pol piatej ráno, keď sme my všetci ešte sladko spali (Dobrá Cerka, Dobrá Vnučka, ja). Ocko mu dal mliečko a spojne si robili svoje. Raz ráno sa Radka zobudila, ako nad ňou stojí znepokojený Janko a vraví jej : „niečo čudné je s Janíčkom, vypil asi len tretinu mlieka z fľaši, to sa ešte nikdy, nikdy nestalo“ No a vzápätí maminka zistila čo sa deje. V snahe dostať do Janíčka aspoň kúsoček vitamínu, dali mu deň predtým k olovrantu, okrem tradičného rožka, jabĺčko. No jabĺčko. Jeden malý kúsok mu nasilu strčili do úst. A ráno mu maminka v ústach našla ten kúsok jablka. Keď ho od toho oslobodila, tak spokojne vypil svoje mliečko. Držal ho v ústach celé poobedie a celú noc s ním aj spal. Toľko k vitamínom. Ale zase. Konkurenčná Stará Mamka sa s tým nehrá a dáva mu jabĺčko. A on ho zje. Ja mu ho môžem aj nohou napchať do úst…niet tej sily…niet tej sily. A ako mu prestali dávať mlieko do fľaši s cumľom, prestal piť mlieko. Tak už 10 rokov môj vnuk nepije mlieko. A možno v škole pije, netuším. Ale keď by som ho pred neho postavila v pohári, tak neboj sa….hlava by mu odpadla, čo by sa s ňou dokýval do strán a takým mocným hlasom by opakoval „nechcem, nechcem, nechcem“ A raz ho posadili a povedali, že musí a nevstane od stola. Bože to zúfalstvo v očiach, tá krivda. Po polhodine sa mu roztriasla bradička a tiché žalostné slzýýýýýýýýýýý dolu tvárou. A ten sopeľ až po bradu. A s Dobrou Vnučkou Dorkou, je tiež radosť žiť. „Ja to mäso nechcem, lebo je „žužľavé“ Nech si už pod pojmom žužľavé, predstavíte čokoľvek. Či je to kuracie, bravčové, hovädzie, akékoľvek. Ale tam som si aspoň na istom. Veľa načistenej zeleniny, veľa načisteného ovocia. Rožtek bez šunky, len s maslom. Ocko sa ohromne potešil, keď videl ako to do Dorky padá. Ráno hlboký tanier očisteného ovocia. Poobede hlboký tanier očistenej zeleniny. Ako Omka odišla, tak nakúpil plnú chladničku a po troch týždňoch to všetko povyhadzovali. Dorka má totiž vážnu chorobu, veľmi vážnu….nechce sa jej. A tak keď odišiel otrok, ktorý jej to každý deň hotoval, prestali taniere. A cestoviny. Červené cestovinky sú to naj naj naj. A halušky s bryndzou. A sladké jedlá. Je to ockovo dievčatko v tomto smere. Dobrý Zať Janko ma srdí tiež. Neustále mi hľadí pod ruky, koľko oleja dávam na základ. MŇA, čo stále odmeriavam tuk, na ktorom varím na max. dve lyžice, nakúpila som tie najkvalitnejšie hrnce, aby som eliminovala tuky v kuchyni a ešte aj tak drdle. Do šalátu nemám dávať olej!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! No čo je na rozum!!!!!!!! Radšej mu mám dať paradajky na surovo. Ale veď dobre, ale tá zelenina potrebuje nejaký tuk na to, aby sa uvoľnili všetky tie zdravé veci Ale keď upečiem pekanový koláč!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Tam nie je nič ani žužľavé, ani tučné. To je úplne zdravé. Ako ho upečiem, tak je v nich v priebehu dvoch hodín. Ale keď Jankovi predpísali tablety na vysoký cholesterol, tak vážne zabral . Upravil svoj životný štýl a schudol minimálne 10 kíl. Minimálne. Všetka česť. A tablety mu vysadili. Za pol roka sa táto zmena udiala. A pokračuje. Som na neho hrdá. Dobrá Cerka Radka je moje dievčatko. Mnou vychovaná, na moje jedlá naučená. Zje všetko čo aj ja. Bez rečí a s veľkým mňamkaním. Pravdaže okrem zeleninových šalátov. O tom nemôže byť ani reči. Ak by som jej všetku zeleninu sveta urobila na teplo , tak to je iná káva, ale surovú….ee. Bohužiaľ aj postavou by bola moje dievčatko, takže musí na sebe tvrdo pracovať a aj to robí. Raz nemohla ísť do cviločnice (2x týždenne, aj Dorka chodí, Janko vesluje doma zadarmo) , tak si hodinu urobila v obývačke. Prisahám…prisahám, že ja by som do desiatich minút padla mŕtva. Ja by som nemohla byť škótskym bojovníkom ako boli vo filme Statočné srdce. Tam na jednej strane lúky, dlhej ako dve futbalové ihriská, stáli Angličania a na druhej strane Škóti. Chvíľu na seba hulákali, chvíľu si ukazovali holé rite, chvíľu velitelia bliakali do svojich ľudí motivačné citáty a zrazu povedali…TERAZ. A všetci sa s veľkým revom, oproti sebe rozbehli, čo im nohy v onuciach stačili. Ja tam byť, nedobehnem ani od bránky na kraj jedenástky a padnem rovno mŕtva. Takže keď som Radku videla, ako zurvalo poskakuje, leje sa z nej pot a vládze, tak som skláňala hlavu pred ňou. Ona keď takto doma cvičí, tak sa normálne preoblečie do cvičebného úboru. Tak toto by mňa jakživ ani nenapadlo. Ja keď ráno mám 20 minútové cvičebné okienko, tak si vyzlečiem pyžamo, oblečiem tričko a zvalím sa na žinenku, tak ako som. Sme koncom leta išli celá família selčiansko-cabanovská na takú chatu. Milujeme to tam pre prostredie, pre vybavenosť, pre možnosti. Idem urobiť reklamu https://www.podhorou.sk/ . A musím si kopnúť. Je to postavené za pomoci dotácie zo zdrojov EU a je to normálne dostupné pre verejnosť a majitelia legitímne odvádzajú dane z príjmu do štátneho rozpočtu a nie je to pre ich súkromné účely z prostriedkov nás všetkých. A ani cestu im nikto neurobil zadarmo. Ráno po búrke , keď vyvalilo strom, prišli chlapi z okolitých usadlostí a svojimi pílami ho rozrezali, aby mohli autá po tej rozbitej ceste prejsť. Koniec reklamy. No a naša Julka, ona okrem iných vecí, aj vedie nejaké hodiny jogy pre verejnosť. Takže sme sa ženy a dievčatá dohodli, že nás tam pojoguje. Normálne….normálne sa všetky preobliekli do oblečkov. Ja som nemala také…..že oblečok na jogu. Ja som chcela v teplákoch a v tričku. Každá mala tie farebné obtiahnuté legínky na pätu a tie lajblíky, či ako to mám nazvať, na tom obtiahnuté a ladiace a široké tričká s veľkým výstrihom, spadnuté cez jedno plece. Ešte aj Dobrá Švagriná mala oblečok. trochu striedmejší, ako sa dámu tesne pred dôchodkom patrí…ale mala. A Dobrá Cerka mala také legínočky, čo mali pripojené na sebe farebnú sukňu!!!! A každá mala ladiacu farebnú karimatku. Bože, koľko miesta to zabralo v aute. Ja som ako debil niesla vedro kyslej fazule, pečenú krkovičku a ládičku koláčov. Na budúci rok trt makový, kúpim si oblečok a karimatku. Tak. A po tých 45 minútach sa zdvihli, zbalili karimatky, išli sa preobliecť do pôvodného oblečenia a zapojili sa, ako keby nič, do chatových aktivít. No a prečo to píšem. Pretože naša chatová komunitka na Okrouhlíku, o počte troch ľudí sa tak vyprofilovala, čo sa týka jedla, že aby sme sa niekde spojili v chutiach, tak by sme dookola varili pár druhov. Naša Okrouhlická rodina sa nijako nevymyká z pravidiel. No a toto jedlo je jedno z nich. Nekupujeme na to celého králika, zajaca. Len nôžky. A som si zapremýšľala. Kde dávajú v spracovateľských firmách to mäso čo ostane po stehnách? Ja som kúpila štyri stehná. To sú dva zajace. Kde je hrudný kôš a predné behy? Lebo tam kde chodíme nakupovať, predávajú buď stehná, alebo celého. Niežeby som chcela hrudný kôš. Načo by mi bol. Keď sme ešte za mojej mladosti chovali zajace v Selciach, tak si vôbec nepamätám, žeby sme zajaca nejako často jedávali. A to sme chovali tých belgických obrov. Pokiaľ mi pamäť siaha, tak sa mäso z nich pridávalo do mäsa na klobásy a mávali sme takéto údené klobásy. Bravčové ku zajačiemu 3:1. Nevadili mi a mala som ich rada. Celá rodina. Akurát Dobrý Brat Jožko zľahka pindal, ale keď sme mu ich posielali na vojnu, alebo si bral do Bratislavy na intrák, tak ich bral s vďačnosťou. A ešte sme robili veľkonočné jahňa a aby bolo dosť na pekáči, tak mamička prihodila aj zajačie hrudky. Ale na ostatné jedlá si vôbec nepamätám. Viem, že náš Maťo zo Spišskej…božtek do nebíčka, raz robil zajaca podobným spôsobom ako tohto , ale on to marinoval ešte aj v červenom víne do druhého dňa a všelijaké veci tam pridával a všetci omdlievali, že aké je to dobré. Ja som tvrdila, že nemám rada zajačie, tak som ho nejedla a mamička pravdepodobne toto kamuflovala a hovorievala , že je to kuracie. Aspoň si myslím, lebo fakt inak neviem, kde sa tie kilá mäsa, podeli. Takže králik na zelenine.
Na dve až tri porcie budeme potrebovať
3 králičie nôžky 3 polievkové lyžice olej 1 pásik prerastenej oravskej slaniny 1 cibuľa 3 strúčiky cesnak 2 mrkvy 1 petržlen 1 mesiačik zeleru 1 malý patizón (ak nemáte, tak trebárs malú cuketu) 1 plytká polievková lyžica horčica 1 čajová lyžička hnedý cukor 150 ml zeleninového alebo kuracieho vývaru (alebo voda) 1 polievková lyžica sušený tymian 2 bobkové listy soľ, čierne korenie podľa chuti (viď text v postupe) voliteľne 50 ml bieleho vína (pre výraznejšiu arómu)
Postup
Králičie nôžky umyjeme, osušíme, nasolíme a dôkladne ochutíme koreninami. Toto celkom nepatrí k receptu, ale aj tak to napíšem. Vždy v recepte píšem, že máme použiť čerstvo nadrvené korenie. Mám na to mlynček, ktorý dopĺňam. Nedá sa porovnať ochutenie čerstvými koreninami a takými čo kúpime v sáčku už namleté. Na tento účel som začala kupovať mlynčeky s pripravenými zmesami korením. Po dlhom skúšaní som ostala pri značke kotányi. A vychádzam z mojich empirických skúseností. Nie je to reklama.
Na tohto zajaca som použila koreniny kde je rozmarín, bazalka, červené bobule a paprika. Korenie nie je pálivé. Tie červené bobule sa dajú nahradiť bielym alebo červeným korením. Čerstvým namletím sa to u mňa v kuchyni doslova rozvoňalo. Koreninami som ako vidíte nešetrila. Jaj, ešte som mala rozdrvené nové korenie.
Urobíme si cibuľový základ. Nakrájame slaninové kocky a ošúpanú cibuľu na veľmi veľmi drobno. Nemá to nijaký zvláštny význam tá cibuľa, ale ja som nechcela, aby bola viditeľná. Kocky nasucho rozpražíme a pridáme ešte lyžicu oleja. Na tomto orestujeme cibuľu do voňava, aby stratila svoj štipľavý akcent. Pridáme plátky cesnaku.
Všetku zeleninu ošúpeme, patizónu vyrežeme aj pavučinový stred s jadierkami. Pokrájame na približne rovnaké kocky. Ak použijete cuketu, tak tú by som skrájala asi na väčšie kúsky, pretože tá sa zvykne rozvariť úplne.
Do cibule pridáme ešte dve lyžice oleja, a pridáme surovú zeleninu. Dôkladne premiešame, aby sa zelenina obalila. Zvýšime zdroj tepla, pridáme lyžicu vody, prikryjeme pokrievkou, znížime zdroj tepla a dusíme asi päť minút. Po tejto dobe pridáme k zelenine horčicu, cukor, tymian, bobkový list posolíme lyžičkou soli a premiešame. Zeleninovú zmes preložíme do pekáčika. Na zmes položíme stehná
a zalejeme vývarom, alebo vodou.
Pekáč prikryjeme alobalom a dáme piecť do rúry vyhriatej na 180 °C. Pečieme asi hodinu prikryté, potom odstránime alobal a pečieme ešte dvadsať- tridsať minút odkryté, aby mäso a zelenina chytili farbu a šťava sa zredukovala, ak je jej príliš veľa. Tesne, tesne pred dopečením môžeme na každý kus mäsa dať plátoček masla. To je na uvážení, každého z Vás. Ja som podávala s ryžou a skvelý je k tomu vraj jablkový kompót. Stehná boli úžasné, mäkké a skvele dochutené.
Bol to skutočne zdravý, mladý zajac a ja mu ďakujem za jeho mäso.
